Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

Dušan Jurkovič nechal stopu vo ZvoleneVytlačiť
 

Iste mnoho Zvolenčanov vie, že sa Dušan Jurkovič zaoberal prestavbou Zvolenského zámku na župné sídlo. Doteraz však nebolo známe, že podľa projektu Dušana Jurkoviča vo Zvolene stoja bytové domy pre štátnych zamestnancov.

Jurkovič.JPGBolo to v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Župné zriadenie bolo v roku 1928 zrušené, a tak k prestavbe zámku podľa Jurkoviča nakoniec nedošlo.

Dušan Jurkovič, známy a úspešný architekt, ktorý vytvoril na Morave a v Čechách pozoruhodné diela ešte za Rakúska-Uhorska, sa po vzniku Československej republiky presťahoval z Brna do Bratislavy, lebo cítil vlasteneckú povinnosť pomôcť Slovensku. Vo funkcii vládneho komisára Úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok v Bratislave – predchodcu dnešného Pamiatkového úradu – sa podrobnejšie zoznámil aj so Zvolenským zámkom a jeho neutešeným stavom. Neveľmi známym je fakt, že myšlienka preniesť sídlo župy z Banskej Bystrice naspäť do Zvolena, je myšlienkou Jurkovičovou a najpravdepodobnejšie tým sledoval práve získanie prostriedkov na záchranu zámku. Zámok bol podľa neho aj najreprezentatívnejším objektom na sídlo župy, s čím sa dá iba súhlasiť. So spolupracovníkom Janom Paclom pripravil postupne dva návrhy na prispôsobenie stavby pre potreby úradníkov. Na zámku okrem stojedenástich kancelárií, poradnej a zasadacej siene, obslužných miestností naprojektoval aj županov reprezentačný byt.

V rovnakom období pracoval aj na iných projektoch a jedným z nich bol aj komplex nájomných bytových domov práve pre tých štátnych zamestnancov, ktorí mali pracovať v kanceláriách na zámku. Projekt nezostal iba na výkrese, a tak vznikli budovy, ktoré Zvolenčania poznajú ako štátne domy. Za vyše 90 rokov sa v domoch vystriedalo veľa obyvateľov, z ktorých mnohí boli verejne činní a významní nielen regionálne. Profesori, lekári, notári, sudcovia, vojaci, železničiari, rôzni štátni zamestnanci... Spomeňme aspoň župana Igora Dulu, geodeta Vratislava Teysslera alebo z novších obyvateľov lesníckych odborníkov Milana Vošku a Štefana Korpeľa.

Dnes ťažko povedať, prečo sa na Jurkovičovo autorstvo zabudlo. Napriek tomu si mesto uvedomovalo hodnotu budov a v roku 2004 ich zaradilo medzi významné objekty s výhľadom na zaradenie do zoznamu pamiatkového fondu.

Pred Vianocami uplynulo 70 rokov od úmrtia Dušana Jurkoviča, tohto skvelého muža, nestora slovenskej architektúry. Objav jeho ďalšej stavby na Slovensku je dobrou správou. Že sú domy práve vo Zvolene, je výbornou správou hlavne pre Zvolenčanov.

V auguste budúceho roka si kultúrna verejnosť pripomenie okrúhle 150. výročie narodenia architekta. Mesto Zvolen výhľadovo pripravuje k tomuto výročiu výstavu a na nej by chcelo verejnosti predstaviť tú časť jeho tvorby, ktorá je zviazaná práve s mestom.

 

Kto je Dušan Samo Jurkovič:

Architekt s veľkým A, ktorý paradoxne nevyštudoval priamo architektúru, ale „iba“ kvalitnú cisársko-kráľovskú štátnu remeselnícku školu vo Viedni. Húževnatosťou a pracovitosťou sa  vypracoval na nášho najvýznamnejšieho architekta.

Narodil sa 1867 v Turej Lúke, po vyučení pracoval vo Vsetíne a Brne. Prvky vtedajšieho umeleckého štýlu secesia vlastným spôsobom skĺbil s architektúrou ľudových stavieb karpatského regiónu, prihliadajúc na myšlienkové prúdy, ktoré boli definované britským hnutím Arts and Crafts. Medzi jeho najznámejšie diela z tohto obdobia patria kúpeľné budovy v Luhačoviciach, turistické chaty – tzv. útulne na Radhošti, pri Náchode. V tomto období bola realizovaná aj stavba spolkového – kultúrneho domu v Skalici. V roku 1906 si pri Brne postavil vlastnú vilu. (Český štát ju po 100 rokoch odkúpil a zriadil v nej „Centrum Dušana Jurkoviče“, takže ak Jurkoviča chcete bližšie spoznať, najlepšie podmienky na to sú vytvorené teraz práve tam.)

Počas 1. svetovej vojny vytvoril okolo 35 cintorínov pre padlých v bojoch v Karpatoch. Cintoríny sa nachádzajú v Haliči, teda neďaleko severných hraníc Slovenska v dnešnom Poľsku. Táto osobitá a vysoko cenená oblasť jeho tvorby, ktorá pokračovala tvorbou náhrobníkov až do konca života, vrcholí 1928 najslávnejšou Jurkovičovou stavbou Štefánikovej mohyly na Bradle a končí sa poslednou realizovanou takouto stavbou – pomníkom padlým v Kremničke. Poľskí susedia sa o Jurkovičove cintoríny starajú a zničené v poslednom čase obnovujú podľa zachovaných plánov a fotografií.

Z bohatej tvorby po príchode na Slovensko možno vybrať obytné domy v Bratislave, Martine a Modre, medzi ktoré treba radiť aj domy vo Zvolene. Súkromné vily, medzi nimi aj jeho vlastnú v Bratislave. Cez tieto stavby sa prepracoval v spolupráci s inými architektmi k moderným stavbám, ktoré sú zastúpené objektom Kochovho sanatória v Bratislave, priemyselnými a turistickými technickými stavbami, napr. elektráreň v Bratislave, štyri budovy lanovky na Lomnický štít. Vlastne celý život sa zaoberal návrhmi na zabezpečenie dôstojného bývania pre široké vrstvy, pre robotníkov. Usiloval sa zlacniť a zefektívniť stavbu domov z prefabrikovaných výrobkov, montovaných dielcov. Bol v tomto odbore priekopníkom a aj vynálezcom.

Jurkovič má čo povedať aj súčasníkom, jeho dielo je zdrojom inšpirácie a záujem o neho vzrastá doma aj v zahraničí. Zaujímavý je napríklad čin mesta Rožnov pod Radhoštěm, ktoré na podporu turistického ruchu dalo postaviť v roku 2011 podľa viac ako storočného Jurkovičovho nákresu, rozhľadňu nad mestom.

Okrem výpočtu jeho stavieb treba uviesť, že Jurkovič bol aj uvedomelým občanom, ktorý citlivo reagoval na veci, ktoré sa okolo neho odohrávali a neváhal podporiť všeobecne prospešné aktivity, prípadne sa postaviť proti nežiadúcim javom v spoločnosti.

Umrel v roku 1947 v Bratislave, od roku 1964 je udeľovaná cena za architektúru nazvaná jeho menom. Je držiteľom významných štátnych ocenení, udelených za života aj po smrti, vrátane Pribinovho kríža I. triedy za významné zásluhy o rozvoj SR v oblasti architektúry.

 

 

Ľubomír Fekiač


 
 


Úvodná stránka