Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

Andrej Podkonický: „Fanúšikovia zanevreli na hokej, čo ma mrzí.“Vytlačiť
 

Bývalý útočník Andrej Podkonický sa vrátil do Zvolena a zasadol na trénerskú stoličku A tímu HKM. Ako spomína na vlastnú kariéru a čo by chcel priniesť hráčom do Zvolena, hovorí v rozhovore.

podkonický.JPGHokej ste aktívne hrali dvadsať rokov, od roku 1994. Ako sa za tie roky zmenil hokej na Slovensku?

Dnes je hokej úplne iný, než ako keď som začínal, určite sa zrýchlil, je agresívnejší, zmenšili sa ľadové plochy, je iný výstroj, nie drevené hokejky ako kedysi, zmenili sa pravidlá. Takže vlastne všetko.

Vnímate zmenu aj v správaní fanúšikov?

Vo Zvolene je problém, že fanúšikovia prestali na hokej chodiť, trošku naň zanevreli, čo ma mrzí tak, ako aj iných ľudí okolo zvolenského hokeja. Budeme na tom musieť popracovať, hoci to bude ťažké.

Je to neúspechmi alebo čímsi iným?

Neviem, čím to je. Ľudia majú niekedy zvláštne názory, keď sa prehrá, tak by hokejistov najradšej roznosili, dobili tak, ako sa to stalo včera v Banskej Bystrici po zápase. Je to len šport a ľudia by si to mali uvedomiť, baviť sa na tom. Sú aj dôležitejšie veci ako výhra v športe.

Hrali ste v dresoch Florida Panthers, Washington Capitals, Bílí Tygři Liberec, v ruskom superligovom mužstve Viťaz Čechov... Na ktoré zo svojich profesionálnych období si najradšej spomínate?

Určite prvé roky, keď som ako 16-ročný hral v zvolenskom Áčku v prvej lige, kde ešte hrával aj môj otec. Hral som s jeho rovesníkmi, zrazu sme si tykali, čo bol zážitok. To sa dnes už nestáva, mladí hráči majú dnes málokedy takú úctu k starším. Potom som odišiel do Ameriky, Portlandu, kde som býval v skvelej rodine a mali sme skvelý tím. V Nemecku bol asi najlepší kolektív, chodili sme spolu na večere. Aj keď sme nepostúpili, družstvo držalo spolu. Potom sedem rokov v Liberci, kde sa mi narodili dve deti, bol to druhý domov a ťažko sa odchádzalo.

Aké návyky, ktoré ste v jednotlivých krajinách získali, využívate dodnes?

Do života mi to dalo veľa. Prvé roky sme bývali v rodinách, takže sme sa museli naučiť jazyk. Mal som „ukecanú“ domácu, takže za tri mesiace som sa naučil po anglicky, čo využívam dodnes. Je to veľmi dobrá skúsenosť pre mladého chalana, človek má 18 rokov a odíde sám z domu, zrazu si viac uvedomí, čo všetko preňho rodina urobila a viac si to aj váži. Určite to každému odporúčam.

Cestovala s vami aj rodina?

Zoznámil som sa s mojou manželkou, keď som odchádzal do Fínska v roku 2001. Mala vtedy 19, končila školu a ja som ju prosto zobral so sebou do Fínska. Odvtedy bola so mnou všade, kde som hrával. Takisto deti, chodili do škôl aj v zahraničí, dosť často to menili, takže sú dnes určite odolnejšie. Nevadí im zmena prostredia.

Už máte v deťoch aj hokejových nástupcov.

Starší Sebastian má 13, hráva za ôsmakov, mladší je druhák, takisto už hrá hokej. Nijako som ich netlačil, vybrali si sami. Okrem toho mám najmladšiu dcéru.

Z aktívnej kariéry ste museli odísť kvôli zdravotným problémom. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Mal som nevýhodu, že som zistil, v akom rozsahu je problém s kĺbom až v momente, keď som to už nemohol zmeniť, bolo prineskoro. Na druhej strane som mal čas sa s tým vyrovnať, hral som ešte tri roky. Boli to ťažké tri roky, na konci už s práškami na spanie, od bolesti, čo už bolo zbytočné trápenie. Mal som ale čas sa s tým vyrovnať, že skončím, začal som trénovať deti, učiť sa od hlavných trénerov.

V HKM ste pôsobili ako asistent trénera Josefa Turka. Napadlo vám vtedy, že by ste niekedy mohli byť trénerom?

Veľa ľudí nedostane takú možnosť stať sa hneď asistentom hlavného trénera, takže veľa som sa učil a dúfal som, že raz sa mi podarí stať sa aj hlavným trénerom. Táto ponuka ma veľmi potešila.

S akými plánmi prichádzate do mužstva?

Zvolen minulý rok vyhlásil, že chce získať titul, urobili pre to všetko, investovali peniaze aj energiu, ale, bohužiaľ, to nevyšlo. Bol tam veľmi ambiciózny súper Trenčín so skvelým lídrom Radivojevičom. Tím má šťastie, keď majú takého lídra. Takže tento rok chceme v HKM opäť urobiť všetko pre to, aby sa nám podarilo získať titul.

Vedenie klubu chce modernizovať postupy, zamestnať video analytika, špeciálneho korčuliarskeho trénera a ďalšie posty, ktoré budú novinkami v štruktúre klubu. Môžete prezradiť viac?

Napríklad video analytik je už v Čechách bežná vec a ani my sa bez toho nezaobídeme. Človek má hneď po každej tretine možnosť pozrieť si, čo urobil, ako postupoval, kde urobil chybu a môže to hneď zmeniť. K tomu kondičný tréner, posilňovňa, výbava, to sú veci, ktoré pomáhajú hráčom, aby sa mohli sústrediť na hru.

Na ktorých hráčov sa môžete spoľahnúť, poznáte už svoje družstvo?

Zmeny určite budú, ťažko sa niektorí hráči udržia, mnohí odídu, lebo majú lepšie ponuky, predsa len na Slovensku sa peniaze zháňajú ťažšie. Čo môžem prezradiť, Coffman určite nezostáva, dostal dobrú ponuku zo Švajčiarska, Mišo Chovan by mal ostať, so Špirkom rokujeme. Určite chceme opäť zložiť kvalitný tím.

Vaším asistentom by mal byť Fín Raimo Summanen, prečo ste si vybrali práve jeho?

Vybral ho klub. Je to skúsený tréner, trénoval šesť rokov v KHL a som veľmi rád, že prišiel do klubu. Už minulý rok pracoval s mládežou, myslím, že to je základ, vychovávať si domácich hráčov. Bude pomáhať trénerom detí, zároveň bude mne asistovať pri Áčku. Budem sa môcť od neho učiť, čo ma teší.

Na čo sa po návrate do Zvolena tešíte najviac?

Že som doma. Záleží mi na tomto klube a veľmi nerád som minulý rok odchádzal. Určite spoločne spravíme všetko pre to, aby sa nám darilo. Veľa sa rozprávame o tom, ako pritiahnuť fanúšikov, aj deti a mládež. Je to náročné, ale ktorý šport na Slovensku nie je náročný.

-ej-

 

 


 
 


Úvodná stránka