Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

Szolár: „Na úspech vás najviac predurčuje tvrdá práca na sebe.“Vytlačiť
 

Má len sedemnásť rokov, ale miestami pôsobí ako dospelý muž. Je za tým zrejme aj karate, šport, ktorý trénuje od svojich piatich. Posilňuje pokojnú myseľ a pevnú vôľu. Kata karatista Pavol Szolár.

Ako ste sa dostali ku karate? Ako dieťa si človek väčšinou nevyberá, akému športu sa bude venovať, zväčša vyberú rodičia.

FB_IMG_1521655761900.jpgZačal som v piatich rokoch. Mal som dobrého kamaráta, ktorý už chodil na karate a mne rodičia ako hyperaktívnemu dieťaťu niečo museli vymyslieť. On asi po týždni skončil a ja som ostal. Vydržalo mi to dodnes.

Mali ste niekedy krízu, že ste nechceli pokračovať?

Áno, mal som asi deväť, desať rokov, to už som pretekal v žiackych kategóriách. Boli sme na majstrovstvách republiky, kde som prvýkrát pretekal v staršej vekovej kategórii a po prvom kole som vypadol. Pre mňa, ako malého chlapca, to bolo srdcervúce a chcel som skončiť. Vtedy zasiahol môj tréner Miro Sližik, ktorý ma hneď presvedčil o opaku, že nevidí dôvod, prečo by sme mali skončiť, že prehra v takej kategórii do budúcna nič nemusí znamenať. Keď je dieťa talentované, ešte to neznamená, že z neho v budúcnosti vyrastie veľký športovec. Jediné, čo ho predurčuje na úspech je tvrdá práca a pevná vôľa.

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že tento šport vás napĺňa a má to pre vás zmysel?

Do trinástich som to vnímal ako niečo, čo jednoducho robím veľmi rád a napĺňa ma to, ale nie tak, aby som tomu obetoval všetko. V 14-tich som veľmi narástol, natiahli sa mi ruky aj nohy, čo pre karate, špeciálne kategóriu kata nie je veľmi dobré. Vtedy som si povedal, že buď teraz zatnem zuby a jedného dňa dokážem veľké veci alebo to skončím. Rozhodol som sa, že sa tomu budem naplno venovať a odovzdám tomu svoj doterajší život, to znamená chodiť na každý jeden možný tréning, pripravovať sa a rozmýšľať nad tým neustále aj mimo tréningu. Odvtedy sa toho veľa udialo, bolo to náročné. Veľa vecí sme museli vylepšiť. V 15-tich sa mi prvýkrát podarilo nominovať na majstrovstvá sveta ako kadet v kategórii 14 - 15-ročných a prvýkrát som sa ocitol na veľkých pretekoch. Nevyšlo mi to, bol som zo seba veľmi sklamaný. Potom nasledovali prvé majstrovstvá Európy kde sa mi podarilo obsadiť siedme miesto. V 16-tich som vyhral majstrovstvá republiky seniorov, čo som absolútne nečakal, bolo to veľké prekvapenie. Išli sme tam s tým, že uvidíme ako sa mi pôjde a čo budem schopný v ten deň vyprodukovať a vyšlo to. Potom nasledovali majstrovstvá sveta na Tenerife, kde sa mi zase nepodarilo dosiahnuť výsledok, o ktorom som vždy sníval. Nasledovali majstrovstvá Európy v Soči, kde som znova obsadil siedme miesto, čo bolo pre mňa veľmi ťažké. Chýbalo veľmi málo a mohol som bojovať o bronzovú medailu. Po celý čas ma veľmi podporoval môj tréner Miro Sližik, čo si vážim viac, než čokoľvek iné. Ľudia vás hneď podporia, keď sa vám darí, ale najdôležitejší sú tí ľudia, ktorí vás podporia, keď sa vám nedarí, keď o vás nikto nevie, že máte potenciál niečo dosiahnuť.  

Ako veľmi je v karate dôležitá úloha trénera?

To si nedokáže úplne predstaviť asi nikto, pokiaľ sa neocitne v situácií športovca alebo samotného trénera. Tréner či učiteľ nepreberá len zodpovednosť za vzdelanie v danej oblasti, ale aj za výchovu, tak, aby sa športovec čo najrýchlejšie dokázal adaptovať do športu, aby pochopil, ako šport funguje. Už na 13,14-ročných pretekárov je kladený na súťažiach veľký tlak a nároky, ktoré si aj oni sami na seba kladú. Veľmi dôležitá je odolnosť. Človek sa musí na podobné tlaky pripraviť a v tom zohráva dôležitú úlohu tréner. Ja môžem byť iba neuveriteľne vďačný za to, že mám jedného z najlepších trénerov karate kata na Slovensku.

Váš najväčší úspech ste dosiahli až tento rok.

V marci bolo 1. kolo svetového pohára v Sofii. Tieto turnaje sú zároveň nominačnými na mládežnícku Olympiádu v Buenos Aires, ale len v kategórii kumite, nie v kata, ktorú robím ja. Na preteky som šiel s tým, že sa chcem ukázať medzi svetovou špičkou v mojej kategórii, nič som si od toho nesľuboval. Pretekali sme zrazu podľa celkom nového systému na body, dovtedy sa používalo hodnotenie na vlajky. Bol som pripravený na šesť kôl, hodinu pred súťažou som sa dozvedel, že budú len štyri. Po prvom kole som skončil na 2. mieste v mojej skupine, v 2. kole som moju skupinu vyhral, v 3. kole, semifinálovom som postúpil s najvyšším počtom bodov z mojej skupiny do finále. Bol tam majster sveta z mladšej kadetskej kategórie, majster Európy z mojej kategórie a bol som veľmi prekvapený, že sa mi tak darí. Vo finále som vyhral proti talianskemu pretekárovi. Trvalo to teda 12 dlhých a náročných rokov, kým sa mi podarilo dosiahnuť takýto úspech. Je to pre mňa veľmi dobrá správa a obrovská motivácia, že mám šancu byť do budúcnosti úspešný.

Je známe, že by ste sa rád dostali na olympiádu. Čo pre to musíte urobiť?

Na olympiádu sa chce dostať asi každý, ale kritériá sú veľmi prísne. Na karate do kategórie kata mužov sa dostane len desať najlepších z celého sveta. Bude veľmi náročné sa tam prepracovať a bude to pre mňa veľká výzva, nakoľko som ešte veľmi mladý na to, aby som mohol pretekať s ľuďmi, ktorí to robia oveľa dlhšie a na vyššej úrovni ako ja. Ale nemám čo stratiť, ani sám si to ešte nedokážem predstaviť, že by som sa tam naozaj dostal, preto to nemusí byť ani nemožné. Kritériá sú dané a šancu má každý. Zatiaľ je to vo hviezdach.

To by bol vlastne symbolický návrat do kolísky karate.

Áno, toto bojové umenie vzniklo na japonskom ostrove Okinawa. Je to prvýkrát, čo ho uvidíme na olympiáde a navyše práve v Tokiu. Aj preto sa bude každý veľmi snažiť dostať sa na olympiádu do Japonska a uspieť ako prvý olympijsky víťaz v histórii karate.

Karate je úzko spojené s filozofiou a celkovým prístupom k životu. Učí sa v karate aj filozofická časť?

Karate má človeka pripraviť nielen fyzicky, ale aj psychicky. Ide o kompletný prístup k životu. Na tréningu je dôležité vytvárať pohodovú atmosféru, dôležité je psychické naladenie sa. Zahrnuté sú základné princípy disciplíny a sebakontroly. Keď tréner niečo vysvetľuje, je dôležitá pozornosť a osobný vklad človeka pre dosiahnutie čo najlepších výsledkov z každého tréningu.

Robíte aj nejaké meditačné techniky?

Nie, ale trénujeme koncentráciu. Jednoducho, trénujeme kata vo veľkom objeme, teda súborné cvičenia techník, niečo ako zostavy v karate, ktoré cvičenci predvádzajú. Nižšie kata môžu trvať minútu a pol, niektoré aj tri až tri a pól minúty. Je náročné udržať ten istý level koncentrácie počas celej série a k tomu podať maximálny fyzický výkon. Na pretekoch môžete absolvovať štyri kolá kata, čo je dosť náročné. Ak je nás 220, môže byť kôl sedem až osem. Čím viac postupujete ďalej v súťaži, tým kratšie pauzy medzi jednotlivými kolami sú. Je dôležité trénovať rozumne, ale ísť do objemu už na tréningu, aby bol človek pripravený aj na oveľa väčší počet kôl.

Kata je tieňový boj, bojujete proti niekomu, kto tam v tej chvíli nie je. Ste pripravený aj na skutočný boj, keby taká situácia nastala?

Je to súboj s imaginárnym súperom. Vďaka predvádzaným technikám si človek dokáže predstaviť, ako by tam ten súper naozaj bol. Pri vyšších stupňoch karate je zaradená sebaobrana. Ak by na to prišlo, čo dúfam, že nepríde, mal by som boj zvládnuť. Inak bitku považujem za veľmi nerozumné, povrchné a pre mužov až ponižujúce riešenie, preto vždy radšej volím techniku dialógu. Situácia sa vždy dá riešiť komunikáciou.

Trénujete denne?

Každý deň také dve hodiny kata, a keď sa dá, aj viac. Do toho mám strečing. Flexibilita je jedna z mojich slabších stránok, takže na tom musím veľa pracovať. Navyše trénovanie sa delí na rôzne fázy, napr. teraz nie som vo vrcholom tréningu pre kata, snažím sa rozvíjať silu a spevňovať jednotlivé dôležité svalové skupiny. Potom nasleduje atletická príprava na posilnenie výbušnosti, čo je v kata veľmi dôležité. Celý polrok od septembra sa opakovane precvičujú kata. Ak nasleduje napr. nominačný alebo svetový turnaj, dlhší čas pred ním mám dvojfázové tréningy. Popritom sa snažím stíhať školu.

Darí sa vám ju stíhať?

Snažím sa. Chodím na francúzske bilingválne gymnázium Jozefa Gregora Tajovského do Banskej Bystrice. Zatiaľ som v druhom ročníku, tak uvidíme, čo bude potom. Bude to náročné, ale zvládnem to.

Viete už, čo je vašou najsilnejšou stránkou?

Mojou silnejšou stránkou je asi atletický výkon, som dosť rýchly a silný. Lenže v karate je prvoradé technické prevedenie, o to viac ho musím trénovať.

Spomenuli ste, že ešte nie ste profesionál. Čo to znamená v karate byť profesionál?

IMG-41c0282bc304435a6634b596029d7081-V.jpgMyslím, že v čomkoľvek v živote je profesionál ten, kto sa dokáže živiť tým, čo robí. Na Slovensku je to veľmi ťažké, takmer nemožné. Poznám len jedného človeka, ktorému sa to podarilo, volá sa Klaudio Farmadín, je to najúspešnejší slovenský karatista, teraz už tréner. Jemu sa podarilo dostať do Dukly a tam fungoval ako profesionálny športovec. Mimo Slovenska sú viacerí profesionálni karatisti, ale väčšinou sú z lepšie rozvinutých krajín.

Z karate sú známe najmä pásy, teda jednotlivé stupne. Je presne definované, čo musí karatista zvládnuť, aby postúpil na vyšší stupeň?

Učíme to deti od začiatku. Vždy na konci školského roka je páskovanie. Deti sa na to vždy zhruba polroka dopredu pripravujú. Existuje norma na určité techniky, ktoré sa predvádzajú. V telocvični sa uskutočnia skúšky technickej vyspelosti, ktorých sa zúčastňujú skúšobní komisári a udeľujú technické stupne. Ak dieťa urobí všetky techniky správne, skúšobný komisár mu môže udeliť vyšší technický stupeň.

Je niečo, čo ste si z karate odniesli pre svoj vlastný život?

Určite. Myslím, že hlavne pevnú vôľu. Využívam to všade v živote, napr. v škole. Sú situácie, kedy musím prejaviť trpezlivosť, nechať si čas na rozhodnutie, rozobrať si situáciu a až potom konať. Treba mať výdrž a vedieť si zachovať zdravý úsudok na vec, to je najdôležitejšie v živote aj športe.

-ej-


 
 


Úvodná stránka