Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

Andrea Machalová: „Jazdectvo je náročné, jazdec a kôň sú rovnocenní partneri.“Vytlačiť
 

Andrea Machalová je zootechnička a trénerka jazdenia, ktorá sa venuje koňom už 25 rokov. Vo Zvolene vedie klub ISOKMAN na Bakovej jame a manažuje starostlivosť o niekoľko desiatok koní. Spolu sme sa rozprávali o jazdení a koňoch.

Kto všetko tvorí váš klub?

machalová kone foto.jpgKlub som založila a vediem ja. Jazdiť som začala až od 18-tich a pretekala som do 31 rokov. Začínala som ako dospelá, lebo moji rodičia neholdovali tomuto športu. V športovej kariére už som to najdôležitejšie zameškala, tak som sa vyžila už len v nižšom športe. Teraz sa starám o chod konskej stajne a trénujem deti. Chodia k nám deti z Detvy, Kriváňa, Lovinobane, dokonca Lučenca, ale čo ma trošku mrzí, zvolenským deťom sa akosi nechce robiť. Chodia, ale je ich málo a rýchlo sa vzdajú prípravy na športové jazdenie. Naše deti majú na starosti kompletnú starostlivosť o kone: musia čistiť boxy, očistiť kone, pripraviť si ich, vziať ich do výbehu. Moja dcéra chodí napr. šesťkrát týždenne do stajne. Prichádza o tretej po škole a večer o ôsmej končí. Privátne stajne často umožňujú ustajnenie koňa, kde človek zaplatí 200 – 500 eur mesačne, kôň má full servis a človek len príde, zajazdí si a ide domov. V stajni máme aj my takéto privátne kone, ale u nás v klube to tak nefunguje. U nás sa musí aj robiť. Priatelia sa smejú, že som zo skanzenu, lebo na Slovensku to takto už nikto nerobí. (Smiech) Jazdectvo robím 25 rokov a pokračujem v tom, čo fungovalo aj za starých čias. Deti by si mali jazdenie zaslúžiť, vtedy si ho vedia aj viac vážiť. A hlavne by mali mať pekný vzťah s koňom, považovať ho za priateľa a nie za nástroj na svoje sebauspokojenie.

Koľko máte zverencov?

Nedá sa to povedať presne, lebo mnohí ľudia prídu, niekoľko mesiacov tu sú a potom odídu a prídu ďalší. Ale väčšinou máme okolo 15 – 20 stálejších členov, ktorí sa pripravujú a tí najlepší z nich sa zúčastňujú pretekov. Samozrejme, nie všetci hneď dosahujú úspechy, pretože to je pomerne ťažká cesta. Pri jazdení pracujete nielen s vlastným telom, ale aj so zvieraťom a musíte vytvoriť zohranú dvojicu. Nestačí, že vy ste v skvelej kondícii a zviera je slabé. Takisto super kôň so slabým jazdcom nič nedosiahne. Deti, ktoré si to naozaj odrobili a chodia na preteky, to je Klárka Mihulová, Alexandra Machalová, Lenka Rybárová a Chiara Toldyová. Aj ľudia, ktorí si u nás ustajnia koňa a chcú s ním pretekať, musia byť registrovaní niekde v športovom klube, takže niekoľkí privátni majitelia sú aj v našom klube. Máme aj jazdcov, ktorí majú kone ustajnené v inej stajni, ale vybrali si športovať za náš klub. To je napríklad Terezka Sedliaková, ktorá má aj vlastný prepravník na kone a Linda Krkošková. Z dospelých je tu Romana Melišová, ktorá sa zúčastňuje súťaží a aj trénuje deti a ešte Ing. Emília Kupcová z B. Bystrice, ktorá má tiež licenciu trénera a zároveň je majsterkou odborného výcviku na Strednej poľnohospodárskej škole Pod Bánošom.

Aké sú začiatky klubu?

Začínala som s jazdeckým klubom v Kriváni a keď sa majiteľ ISOKMAN-u vo Zvolene na Bakovej jame rozhodol, že chce začať aj s koňmi, oslovil ma, aby som prešla k nemu. Mal víziu, že vybuduje jazdiareň a jazdecké služby. Môj klub Slatina-Kriváň tak prešiel do Zvolena a premenovali sme sa. Klub ISOKMAN vznikol oficiálne až v roku 2013, keďže Slovenská jazdecká federácia musela ísť v súlade so zákonom, podľa ktorého sme sa museli zaregistrovať ako občianske združenie. Už v roku 2014 sme vyhrávali preteky, hlavne so slovenskými športovými pony. Tieto pony sú naše národné plemeno, veľmi dobré, čo sa týka skokového potenciálu, ale trošku temperamentnejšie. Máme tri a používame ich na výučbu aj na šport. Potom máme slovenské teplokrvníky, ktoré sú určené už starším deckám. Spolu máme osem vlastných koní a dvadsaťsedem privátnych.

Aké najväčšie úspechy máte za sebou?

machalová alexandra.JPGSlovenské skokové pony poháre vyhrávame od roku 2014 v kategórii deti do 14 aj v kategórii od 14 do 18 rokov. V roku 2014  zvíťazila moja dcéra Alexandra Machalová v kategórii detí a Lenka Rybárová v junioroch. V roku 2015 sme vyhrali majstrovstvá Slovenska v pony, v roku 2016 sme boli štvrtí. Od roku 2016 stále vyhrávame slovenský skokový výkonnostný pony rebríček, ktorý určuje poradie všetkých detí a juniorov, ktorí sa zúčastnili počas celého roka skokových pretekov na pony v rámci Slovenska aj v zahraničí. V kategórii detí v súťaži Equistyle Cup zvíťazila v 3. kole Terezka Sedliaková. Taktiež s veľkými koňmi sme umiestnení najmä v stredoslovenských skokových ligách. V rámci Slovenska v Zimnej lige Hall Showjumping Tour 2017/ 2018 Alexandra v apríli zvíťazila v kategórii juniorov. A v posledný augustový víkend sme na MSR v Košiciach v kategórii pony získali striebornú medailu.

Ako vyzerajú vaše tréningy?

Keď si zoberiete deň, deti prídu o tretej, prezlečú sa, idú koňom vyčistiť boxy, potom si čistia a sedlajú kone, idú na jazdiareň, kde robíme prijazďovaciu drezúrnu prácu, napr. kôň musí vedieť spomaliť, zrýchliť, rôzne obraty, okrem toho v stredu a piatok sú skokové a gymnastické tréningy. Tréning trvá jeden až jeden a pol hodiny, päť-desať minút sa kráča, potom klusá a nakoniec cvála a tréning končí opäť vykráčaním koňa. Raz-dvakrát do týždňa chodia decká s koňmi v skupinách na vychádzky do prírody, aby sa zvieratá zrelaxovali. S každým koňom aj jazdcom sa trénuje individuálne, pretože kone sú výkonnostne nižšie aj vyššie. Trénujú sa jednotlivé prvky podľa toho, čo jazdcovi a koňovi ide a nejde. Kôň má len krátkodobú pamäť, takže ho musíte stále dookola učiť to isté. Napríklad máme skokový tréning a zviera musí vždy začať od najľahšej prekážky, hoci deň predtým skákalo aj 130 cm. Ak má zviera nejaký nedostatok, tak sa naň zameriavame viac. Kone majú rôzne povahy, niektoré sú prchké, iné flegmatickejšie, takže vyžadujú iný prístup.

Mali ste aj koňa, s ktorým sa nedalo pracovať?

Doteraz sme vždy dostali koňa tam, kde sme potrebovali, aj keď to niekedy trvalo dlhšie. Snažili sme sa investovať do trénerov. Okrem našich trénerov, ktorí sa zameriavajú na prijazďovaciu prácu, k nám chodí skokový tréner zo Žiliny. Sú rôzne metódy na trénovanie koní, niekto používa aj drastické metódy, ale tým my neholdujeme.

Ako prebieha výber koňa?

Kone, ktoré sú v klube, sú väčšinou narodené tu. Vychovali sme si ich od žriebätka, takže na začiatku je to mačka vo vreci. Máme teda rôzne kone. Jazdecký šport je náročný v tom, že si v ideálnom prípade vyžaduje, aby každý športovec, ktorý chce postúpiť vyššie, mal svojho koňa. Klub toto zabezpečiť nevie, takže väčšinou sa venujeme príprave mladších detí a ak sa umiestňujú, a rodičia vidia, že to má zmysel, môžu im do budúcna kúpiť vlastného koňa.

Koľko stojí kôň?

Je to veľmi rozmanitá suma, ktorá začína pri  cca 500 eurách a niekedy končí na 100 000 eurách a viac. Špičkové kone stoja okolo pol milióna. To sú geneticky vyšľachtené kone na  špeciálny výkon a pochádzajú zo stajní, ktoré majú meno.

Takže aj medzi koňmi existujú značky? (Smiech)

Samozrejme. Je to ako v móde. Sú dobré stajne, medzi ktoré patrí aj náš klub v kategórii pony. Na mnohých miestach nás už poznajú, napríklad v Bratislave, Pezinku, Dunajskom Klátove alebo v Šamoríne, kde vznikol druhý najväčší jazdecký areál po Aachene. Bez problémov si zaskáčeme aj na významných slovenských kolbiskách.

Kde sú najlepšie stajne?

Veľmi dobré podmienky sú v Bratislave, kde je úplne iné finančné zázemie. Ale kvalitné podmienky porovnateľné s Bratislavou má aj Liptovská Sielnica na strednom Slovensku. Existuje už tiež nejaký štandard, napr. ak nemáte pieskovú jazdiareň, ste stratení. Šľachtené kone na výkon sú náročnejšie na výživu a háklivejšie na zranenia.

Kedy je kôň dospelý?

Kone sú dospelé okolo piateho roku, ale obsadajú sa približne v troch rokoch. Spočiatku pracujú mierne, do plnej kondície sa dostávajú asi v šiestom, siedmom roku. Mladý kôň je do osem rokov a kariéru končí zhruba v 17 – 18-tich rokoch. Takíto deduškovia sa po skončení športovej kariéry dávajú na pastviny, alebo sa ešte prenajímajú na rekreačné jazdenie. Kone sa dožívajú max. tridsať rokov. Závisí to od podmienok, v ktorých žijú.

Ako je to so zraneniami koní – sú časté? Je to ako vidíme vo filmoch, že koňa musíte hneď utratiť, ak si zlomí nohu?

Keď si zlomí nohu, je to dosť komplikované, málokedy sa ho podarí zachrániť a veterinári to väčšinou neriešia, skôr len ak ide o geneticky cenné zviera, ktoré ide do chovu. Tento prípad však nie je častý, bežné zranenia sú častejšie. Niekto sa kopne, zapletie si nohu do plota, na skale si urobí otlak. Niektoré kone ošetrujeme potom aj s deckami. Dieťa sa tak okolo koňa naučí naozaj všetko.

Majú aj jazdci špeciálny tréning?

DSC03964.JPGNie. Riadna fyzická príprava je, keď beháte s fúrikom naloženým hnojom. (Smiech) Pri hodinovom jazdení sa vám potom vypracujú všetky svaly od stehien, lýtok, chrbta, jednoducho celé telo pracuje. To stačí. V rámci regenerácie je dobré napr. plávanie, ale to si už každý rieši individuálne.

Sú časté zranenia?

Každý šport, ktorý sa robí vrcholovo, je rizikový. V jazdení padáte z veľkej výšky, takže s vážnejším pádom je občas spojená aj zlomenina. Nedá sa povedať, že by sme sa lámali pravidelne, ale niekedy sa tomu nevyhneme. Moja dcéra mala minulý rok zlomenú stehennú kosť, lebo ju privalil kôň. V klube dbáme na to, aby mali deti bezpečnostné vesty a prilby, takže to najdôležitejšie je chránené.

Má tento šport fanúšikov?

Kone sú lákadlom pre mnohých, ale v športovej kariére vidím dosť stagnáciu. Je to otázka peňazí, tento šport je drahý a nie každý si ho môže dovoliť. Je to celosvetový trend úbytku mládeže v športe, takže športové zväzy hľadajú cesty, ako decká znova prilákať k športu. Zvažujú sa jazdecké školy, ktoré by vychovávali prvú generáciu a na základe toho by sa naštartovali. Robíme aj letné jazdecké tábory, ktoré deti zvyčajne nadchnú.

Ak si človek chce prísť len tak zajazdiť, môže?

Samozrejme. Počas roka príde 100 – 150 ľudí, buď prídu samostatne alebo v rámci výletu či pobytu. Robíme doplnkové jazdecké hodiny. Ak sú jazdci pokročilí, môžu ísť aj do terénu, ale väčšinou začíname tréningom na jazdiarni. Ľudia sú často presvedčení, že vedia jazdiť, ale keď ich posadíme na koňa, vidíme, že sa ešte potrebujú veľa učiť. Problém je ten, že sa učia jazdiť na rôznych amatérskych rančoch bez licencovaných trénerov a neučia ich dobre. Preto by som radšej odporúčala učiť sa jazdiť v zaregistrovaných športových kluboch.

Venujete sa v klube aj hipoterapii (liečbe prostredníctvom koní)?

Tomu sa priamo nevenujeme, pretože na to nemáme oprávnenie, ale stáva sa, že príde rodič dieťaťa napr. s obrnou a požiada o kontakt s koníkom. To sa dá individuálne riešiť, ale vhodnejšie sú na to chladnokrvné koníky pokojnejšieho temperamentu.

-ej-

 


 
 


Úvodná stránka