Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

30. ročník VAD-u bol zázračnýVytlačiť
 

V sále je tma a na pódiu pred čiernou oponou sedí violončelista v čiernom tričku. Ak by nemal bielu tvár zdôraznenú svetlom a svetlohnedé violončelo, celkom by splynul s prostredím.

Z nádherného nástroja sa prostredníctvom sláku šíria smutné, plačlivé, ale aj rozčúlené tóny a tieto rôzne pocity sa nástojčivo prihovárajú divákom. Diváci napäto počúvajú, občas niekto vzdychne alebo vydýchne. Najviac to vynikne počas piesne s názvom – „Breathing“ – dýchanie. „Občas máme každý také obdobie, že si potrebujeme vydýchnuť,“ hovorí violončelista Jozef Lupták. Potom spustí dýchanie premenené do tónov. Medzi to kvíli ťahavé tóny hlasom, inokedy robí beatbox ústami.

VAd lupták.jpgDivákom postupne predstaví piesne z jeho CD „Free in one“ (alebo aj „Three in one“), ale aj skladbu venovanú Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, mladým ľuďom, ktorí tento rok zahynuli rukou vrahov vo vlastnom dome. Posledné vystúpenie a posledná pieseň patrí im. „Zomreli 21. februára. Zhruba v tom čase, ako sa udiala táto hrozná vražda, som práve s manželkou oslavoval 20. výročie našej svadby,“ zaspomínal si Lupták. „Keď mi došlo, aký bol môj život a aký život mali oni, hrozne sa ma to dotklo,“ hovoril. Potom oslovil skladateľa Martina Burlasa, ktorý neskôr zložil pieseň „Black swam“ venovanú Jánovi a Martine. „Je to skôr meditácia, navrátenie sa k týmto udalostiam. Radšej by som ju nehral, ale je to pocta pre nich,“ uzavrel Lupták pred tým, ako spustil takmer 8-minútovú postupne gradujúcu skladbu.

Taký bol záver jubilejného 30. ročníka Víkendu atraktívneho divadla, známeho pod skratkou VAD. Štyri dni festivalu, ktorý je úzko spätý s priestorom Domu kultúry ŽSR, opäť priniesol výber divadiel, hudby a filmov. Nechýbali ani diskusie s Michalom Kaščákom či Michalom Havranom, ktorý dom kultúry premenil na televízne štúdio. Tém, ktorých sa festival dotkol, bolo mnoho. „Je toho strašne veľa. Nielen náš festival mal výročie, ale žijeme osmičkový rok, takže sme sa snažili reflektovať aj tieto výročia. Dramaturgia mohla na prvý pohľad vyzerať chaoticky, ale po poslednom koncerte to do seba krásne zapadlo,“ povedal zakladateľ festivalu Boris Kršňák a dodal: „Bola to oslava výročia, spomienka na minulosť a snaha pomenovať a vysporiadať sa s tým, čo sa tu deje: mafianizácia štátu, vražda novinára, to sú veci, ktoré sa dotýkajú každého cítiaceho človeka, nacionalizácia, fašizácia verejného priestoru, strach a vyrábanie umelých problémov, ktoré neexistujú, toto všetko sme tam chceli dostať.“ Ako potvrdil aj súčasný riaditeľ festivalu Tomáš Kršňák, tento rok bol festival väčšinu času vypredaný. „Záujem divákov bol obrovský, je pravda, že sme tu mali naozaj unikátne projekty. Napr. predstavenie „Bolo nás 11“ diváci mohli vidieť len v Trenčíne, Bratislave a tu. Odpremiérovali sme aj niekoľko ďalších – divadlá GUnaGU aSkRAT.“

Festival vo Zvolene už 30 rokov prináša akúsi správu o stave spoločnosti na celom Slovensku. A ako sa menila doba, menili sa aj okolnosti jeho organizovania. „Napríklad v období mečiarizmu takáto kultúra vôbec nebola podporovaná a my sme uvažovali, či neskončiť. Bolo to náročné. V druhej polovici 90. rokov sme zase zaznamenali veľký pokles záujmu u divákov. Čo sa ale udialo tento rok, to je zázrak,“ hovorí Kršňák starší a dodáva: „Dáva to nádej nielen pre spoločnosť, ale najmä pre festival. Celé štyri dni sme mali plný dom a cítiť, že sa tu zase tvorí komunita. Ľudia už neutekajú po predstaveniach, sedia na schodoch, bavia sa. To je náš cieľ – vytvoriť priestor nielen pre kultúru, ale aj diskusiu. A to sa tento rok podarilo.“

Festival, ktorý vznikol ako reakcia na končiacu sa éru socializmu, sa koná každý rok v Dome kultúry ŽSR. „Na budúcom ročníku pracujeme už teraz. Snažíme sa ho robiť aktuálny a súčasný. Chceme, aby aj mladí boli inšpirovaní a videli, že sa to dá,“ uzatvára riaditeľ festivalu Tomáš Kršňák.

 

-eh-

 


 
 


Úvodná stránka