Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

Dávna spomienka, nielen novembrováVytlačiť
 

Odtrhol som svoj pohľad od záľahy chladných kameňov, záplavy kvetov a blikajúcich plamienkov sviečok. Myšlienky prítomnosti sa zmenili na videnú minulosť. Masív POĽANY dvíhajúci sa od Chochuľky cez Kyslinky a Príslop prihliadal a tiež, akoby sa prihováral. „Vidíš, čoho som bol schopný. Láva z mojich útrob sa vekmi zmenila na úrodnú zem v dolinách Podpoľania a Horehronia.“

„Vekmi?“, zvažujem. Vynára sa predo mnou dávne očovské pole s ostredkami švíkov, škvariek a pred očami vidím koníka, ktorý je zapriahnutý s kravičkou, a gazdu, ktorý drží pluh. Rozoráva aj náš haditý chodník, ktorým sme chodievali do školy. Za ním prichádza ďalší s náradím na voze, ale už so záprahom dvoch koní. Pri pozdrave vyberá si z úst fajku s dlhým pipasárom  a prikyvuje hlavou na pozdrav.

Také boli dni a roky, keď sme kráčali krížom cez koľaje, „Mašinka“, ktorá odfukujúc merala cestu na Kyslinky, aby sa k večeru s nákladom dreva vracala do vígľašského depa, parnou píšťalou signalizuje „rampa cez koľaje nebola“, prichádzajú – cezpoľní z Ivín, Holcovho Majera a Želobudze.

Naša cesta vždy končila v týchto 50. rokoch v „Meštianke“ na Vŕšku, v majestátnom kresle v tom čase ešte nesedela „veľká ozdoba Uhorska“ očovský rodák. V triede tejto školy vidím aj dnes Marku, Zuzku, Aničky..., Paľov, Martinov, Jožov, ktorí pri prísnych, ale múdrych učiteľoch získavali to, čo im títo  mohli poskytnúť pri svojom ušľachtilom poslaní v tejto zabúdanej, no nie zabudnutej vidieckej škole. Aj ich zásluhou generácia, ktorú učili a vychovávali, nič nezostala dlžná vo svojom živote. V tratiacom sa detstve (na záhumní, ktoré sa tratilo spolu s ním), menili sivý obraz rodnej dediny, ktorej vzhľad sa rokmi zmenil tak, že môže súťažiť so sídelnou štruktúrou mesta. Ďalší na Zelenej lúke robili prvé kroky k výstavbe priemyselného závodu vo Zvonských (ZŤS Detva). Nezaostávali ani tí, ktorí o šiestej hodine ráno už stáli na svojich pracovných miestach, keď zaznela siréna veľkého drevospracujúceho závodu na Bučine. Vynechať nemôžem Ďurka, Šimona a ďalších, ktorí v zmysluplnom a cieľavedomom diele svoje predsavzatia a vedomosti využívali na zmenu už spomenutých ostredkov, švíkov (aj náš dávny haditý chodník do školy), na veľkoplošné úrodné celky, ktoré s príchodom jesene dávali všestranný úžitok, nielen v dožinkovom venci.

Toto sa mi všetko premieta do stretnutí s ľuďmi na krížnych chodníkoch – do Hrochotskej doliny – na Horníckej, Dolníckej i Majerskej prašnej ceste. Tieto stretnutia s ľuďmi, to bolo vždy hlboko ľudské – pozdrav vždy vyslovený, aj pri prekročení cudzieho prahu. Čarovné slovko „ďakujem“ za preukázanú, aj keď drobnú službu, za úprimné slová pri stretnutí. Dobroprajnosť, úcta a pomoc tým, ktorí to potrebovali, prekrývala v tom čase aj tie chyby, ktorých tiež nebolo málo – ľudskú nedokonalosť.

Tieto riadky koncipujem s pochopením, že ktorí sa nájdu v ich obsahu, mi prepáčia skrytú anonymitu – patria im. Rovnako všetkým, ktorí si už vyčerpali jednosmerný lístok u prievozníka, ktorý ich viezol na druhý breh pomyselnej rieky Styx. Aby svetlejší plamienok sviečky v tomto spomienkovom dni možno spriechodnil ich nevysvetlený a nevysloviteľný prístup k nám, lebo vraj všetko vidia, všetkému rozumejú, no nemôžu konať.

K spomienkam, aj keď okrajovo, ale predsa zanechávam, zvlášť mladým, odkaz, aby prijali pravdivé vysvetlenie od žijúcich k obdobiu, ktoré som nie z nostalgie, ale presvedčenia, spomenul. Z čoho vyrastala a dospela do terajšieho stavu zmena veľkého očovského chotára, čo bolo moje, naše, kto bol Samuel Tešedík, J. Fándly..., čo bolo vlastne súkromné a spoločné. Čo bola naturálna odmena za prácu a čo finančná, pracovná jednotka, lístkový systém na prídel potravín, zamestnanosť, prosperita, sebestačnosť... a ďalšie podstatné, nie bezvýznamné pojmy – socializácia – demokratizácia – privatizácia a dnešné nielen ekonomické kategórie, ale realita.

Posledná polo-anonymná, ale milá je spomienka a povzbudzujúca, že primárna ľudská ústretovosť ešte nevymrela. Bola od p. vedúcej v Pohostinstve vedľa obecného domu, že odovzdá pozdrav návštevníkom, ktorých som menoval, ale i ďalším, ku ktorým sa pozdravom pripájam aj touto cestou.

Kulich


 
 


Úvodná stránka