Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

Napriek ochrnutiu pomáha druhým zlepšiť ich životVytlačiť
 

Napriek tomu, že trpí zdravotným ochorením, dosiahla v živote veľa. Vyštudovala päť vysokých škôl, napísala a vydala sedem kníh, založila chránenú dielňu, vybudovala inkluzívne ihrisko. Je toho veľa, čo by sa pri mene Marcela Václavková Konrádová dalo spomenúť. Štyrmi slovami človek, ktorý pomáha druhým.

Ako sa aktuálne máte?

marcela konradova.jpgĎakujem za opýtanie, dnes to nie je bežné, že sa niekto zaujíma J. Skôr vás ľudia hodnotia a súdia podľa vlastných domnienok a podľa toho, čo sa dočítajú na sociálnej sieti. A ak sa tam usmievate, nadobudnú pocit, že je všetko OK. A pritom to tak byť nemusí.

Aktuálne sa nemám najlepšie, som od polovice októbra v nemocnici s vážnymi zdravotnými problémami. No samu seba presviedčam, že je to len obdobie a aj toto prejde.

Váš príbeh je veľmi silný, napriek zdravotnému postihnutiu ste dosiahli v živote veľa. Začnime tým, že ste vyštudovali až päť vysokoškolských odborov. Čo vás k tomu viedlo?

Musím vás poopraviť, odbory som vyštudovala len dva, aj keď vysokých škôl päť, pretože som študovala po vyššie stupne. Zjednodušene sa dá povedať, že mám vyštudované hlavne dva odbory, a to sociálnu prácu a manažment po stupeň MBA. Pomedzi to som si však urobila mnohé príbuzné odbory, ako mediáciu či sociálnu pedagogiku. No prišlo to spontánne, vôbec to nebol môj zámer J. Činnosti, ktoré vykonávam ma doviedli k štúdiu, k prehlbovaniu vzdelania či k nadobudnutiu ďalších akreditácií. Len tak môžem odbornejšie a cielenejšie pomôcť skupine ľudí, s ktorými pracujem. Dovzdelať sa mi prišlo úplne prirodzené.

Ako ste to všetko vo vašom veku stihli?

Často dostávam túto otázku, no odpoveď je prozaická. Začala som veľmi skoro, ešte v detstve. Už v jedenástich rokoch som sa objavila na televíznej obrazovke vtedajšej regionálnej televízie. Vtedy začali moje redaktorské a moderátorské skúsenosti, neskôr prišli aj tie ďalšie. S odstupom času sama vidím, že som len cielene prehlbovala svoju vášeň. Som vďačná za skúsenosti, ktorými som si prešla a ktoré ma doviedli tam, kde som.

Okrem toho ste založili občianske združenie a neskôr chránenú dielňu Prístav nádeje. Dielňa dnes už nefunguje, ale občianske združenie áno. Čomu sa venovalo a čomu sa venuje dnes?

Občianske združenie Prístav nádeje som založila v januári 2012, som šťastná, že sa mu napriek mnohým turbulenciám darí dodnes. A celkom úspešne, o čom hovoria naše výsledky a možno aj morálne ocenenia za jednotlivé zrealizované projekty. Avšak už pred týmto „vlastným dieťaťom“ som pôsobila v inom združení, takže som k tomu mala blízko už dávnejšie. Po roku od založenia Prístavu som zriadila aj prvé tréningové centrum pre hendikepovaných v podobe chránenej kaviarne s knižnicou Prístav, v ktorej som zamestnávala osoby so zdravotným znevýhodnením. Bola to obrovská skúsenosť, za ktorú som vďačná, aj keď po takmer troch rokoch sme dielňu boli nútení zatvoriť. Verím, že z chýb som sa poučila, nadobudla som nové skúsenosti a zručnosti a dnes by som mnohé veci urobila inak. Ale ako hovorím, v danom čase človek robil to najlepšie, čo vedel. Združenie ako také však funguje nepretržite. Rozdiel je iba v tom, že ľudí už nezamestnávame, fungujú u nás ako dobrovoľníci. Ročne zrealizujeme približne 15 verejnoprospešných projektov pre túto cieľovú skupinu, prinášame mnohé inovácie v sociálnej oblasti, ale aj v otázkach riešenia prístupnosti, bezbariérovosti či inklúzie.

Napísali ste knihu, nie jednu. Čomu sa vo svojich textoch venujete?

Doposiaľ mi vyšlo sedem kníh a jeden e-book. Písanie je mojim koníčkom a je to v podstate jedna z prvých činností, ktoré som robila už vo svojom detstve. Mala som však šťastie, že talent na písanie podchytila už vtedy moja učiteľka slovenského jazyka. Prvé dielo, básnická zbierka Ja a láska, vyšla v roku 1997, v treťom ročníku strednej školy. Potom prišla zbierka poviedok, neskôr spoločný román s ďalšími autormi, následne kuchárska kniha so zameraním na zdravotné diéty, nakoľko sama mám mnohé potravinové alergie. A práve kuchyňa, teda varenie a pečenie, je ďalšia moja vášeň. Pomedzi to vyšli ďalšie moje diela, či už príbeh Na dobu určitú, ktorý zožal veľký úspech až po súčasnú inšpiratívnu knihu, ktorá sa narodila v máji tohto roka s názvom Prebuď sa a žiar na svojej vlastnej ceste. V knihe opisujem aj príbehy iných ľudí, ktorých som stretla na svojej ceste. No súčasne je poprepletaný tým mojim. Hovorí o úskaliach, starostiach, strachu a aj o bolesti. Ale čo je dôležitejšie, aj o nádeji a viere. O zmene postoja, o motivácii, o cieľoch a snoch. Ukazuje síce moju cestu vysporiadania sa s problémami, ale verím tomu (chcem veriť), že každý čitateľ si môže vďaka nej nájsť tú svoju. A možno nájde „len“ odhodlanie vykročiť, ktoré je veľakrát ešte potrebnejšie. A o čom píšem najradšej? O živote. Lebo je pestrofarebný ako pastelky.

Váš príbeh dnes inšpiruje a motivuje druhých ľudí. Ste koučkou, spíkerkou, trénerkou zručností a to tak zamestnancov firiem, ako aj ľudí so zdravotným postihnutím. Ak by sa dal váš recept nejako zovšeobecniť, čo radíte ľuďom – ako sa zorientovať v živote a nabrať odvahu robiť to, čo chceme a napredovať?

Mne odvahu robiť to, čo chcem, dodal sám život. Veľakrát som sa ocitla na rozhraní života a smrti a aj keď to na prvý pohľad môže znieť hrôzostrašne, s odstupom času som si uvedomila, že aj negatívne veci mi môžu do života priniesť pozitívne impulzy. Práve vďaka týmto skúsenostiam som sa naučila žiť, tak naozaj žiť a byť vďačná za každý okamih, ktorý mi je daný. Ak by som smela dať tri rady pre čitateľov, ktorí by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom, povedala by som:

Žite! Nečakajte na zajtrajšok, nežite včerajškom. Žite v prítomnosti. Presne tak, ako to kedysi povedal Lucius Annaeus Seneca: „Chytaj sa každej hodiny! Dosiahneš to, že budeš menej závislý od zajtrajška, ak uchopíš za ruku dnešok.“

  1. Nezabúdajte na svoju motiváciu! Majte svoj cieľ pred očami. Nezabúdajte, že kde niektorí vidia slabosť, vy musíte vidieť silu. Kde niektorí cítia bolesť, vy musíte cítiť nadšenie.

  2. Urobte prvý krok! A potom na sebe makajte ďalej, vytrvajte. Žiarte.

Čo dáva v živote silu pokračovať vám, čo vám pomáha v ťažkých chvíľach?

Tých ťažkých chvíľ som v živote mala už niekoľko. Predsa len, nenarodila som sa so zdravotným postihnutím, to mi prišlo do života neskôr. Prvé zdravotné problémy mi začali už v piatej triede základnej školy, keď som mala školský úraz kolena. Žiaľ, od tohto momentu sa v mojom živote už nič nevyvíjalo tak, ako by sa malo. Zdravotné problémy sa nabaľovali a prešli do štádia, keď mi týždeň pred maturitou diagnostikovali nádor v predkolení. A to som mala za sebou už prvé štyri operácie kolena. Rok na to som v Taliansku ochrnula. V súčasnosti mám za sebou 24 operácií pohybového aparátu a mnoho iných zákrokov. Tak, keď sa vrátim na začiatok vašej otázky, silu pokračovať som našla až postupne. V podstate som si len nachádzala (a stále nachádzam) svoju vlastnú cestu, ako sa so všetkým, čo to prinieslo a prináša, naučila žiť. Žijem život, ktorý mi je daný, spôsobom, ktorý som si našla ja. V každom prípade mi v ťažkých časoch pomáhajú moje sny a ambície. To vedomie, že mám ešte plán a chcem ho naplniť, zrealizovať.

Tento rok ste vo Zvolene vybudovali prvé inkluzívne ihrisko na Slovensku, to znamená, že poskytuje možnosť hrať sa spolu zdravým aj zdravotne postihnutým deťom. Je to váš splnený sen?

Tak, ako sa mi sníva hneď niekoľko snov počas jednej noci, tak toľko snov mám aj v skutočnosti, keď mám oči otvorené. Každé moje životné obdobie je späté s niečím konkrétnym, s čím v danú dobu žijem. Jedným takým snom bolo aj vybudovanie prvého bezbariérového, inkluzívneho detského ihriska na Slovensku, a to v meste, v ktorom žijem. Vo Zvolene.

Aké ďalšie sny či projekty máte v hlave?

Mám ich skutočne veľa, no napĺňam ich postupne. V každom prípade už teraz naberajú ďalšie z nich reálnejšiu podobu, nakoľko jeden z projektov je nominovaný na ocenenie Projekt roka a ďalšie dva – prvá bezbariérová, inkluzívna športovo-rehabilitačná fitness zóna vo Zvolene sa dostali do druhého kola.  Ale ktovie, čo všetko ma ešte na mojej ceste stretne a napadne. V každom prípade jedným z nich je mať vždy dostatok síl (fyzických i psychických) na zdolanie všetkých prekážok, ktoré ma za ich napĺňaním majú stretnúť, byť nápomocná, odhodlaná a sčasti mať stále na očiach pomyselné ružové okuliare. Inými slovami, nezanevrieť na dobro, veriť si a veriť iným.

-eh-


 
 


Úvodná stránka