Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

Juraj Koreň: „Keď človek letí, strach neexistuje.“Vytlačiť
 

Juraj „Ďurifuk“ Koreň je mladý chalan, bývalý študent Technickej univerzity a rekordér v originálnej športovej disciplíne hike & fly. Viac doma sa cíti vo vzduchu a na horách, ako v pohodlí mesta. V rozhovore, ktorý je vzhľadom na jeho zážitky naozaj stručný, hovorí o svojich začiatkoch, úspechoch aj krízach. 

Ako ste sa dostali k  paraglajdingu?

screenshot.20.jpgMal som to šťastie, že som vyrastal v rodine s leteckou tradíciou. Môj otec lietal odmalička, staval modely lietadiel, lietal na vetroňoch v Očovej... V roku 1998 kúpil prvý paraglajd a vtedy sme všetci traja aj s bráchom začali lietať na paraglajde. Bol som vtedy asi v prvom ročníku základnej školy. Odvtedy sa lietanie so mnou ťahá celý život ako prd v gatiach. (Smiech)

Tým pádom máte lietanie v génoch.

Dalo by sa povedať. Podľa priezviska síce patrím pod zem, ale to nesedí. (Smiech)

Tuhý koreň je v tomto športe zrejme dôležitý. (Smiech) V paraglajdingu ste postupne prešli vývojom. Aktuálne sa venujete hike & fly – o čo konkrétne ide?

Ide o spojenie turistiky a lietania. Nevyužívame lanovky, ale ideme hore pešo. Tým to začína. Hike & fly je disciplína, v ktorej kombináciou turistiky a lietania prekonávame celé pohoria. Čiže zoberiem padák, keď je pekné počasie, idem na kopec a môžem letieť. Je to tá najzaujímavejšia forma paraglajdingu, pretože závisí len od vás, koľko ste schopní uletieť. Môže to byť aj 200 – 250 km za deň. Navyše nejde len o let, ale aj o správne odhadnutie podmienok, načasovanie a kombináciu s peším presunom, keď je to výhodnejšie . Je to šach so strašne veľa premennými.

Vo vysokých nadmorských výškach rovno na vlastnej koži zažívate všetky výkyvy počasia. Ako sa dá na tieto prekvapenia pripraviť?

Je dobré športovať aj inak, nielen lietať, ale napr. behať, bicyklovať, aby mal človek aj aeróbny základ. Ja to kombinujem s lezením preto, lebo dôležitou súčasťou tohto športu je strach. Manažment strachu o svoj život je veľmi dôležitý, pretože človek so strachom koná iracionálne. To väčšinou znamená skoré pristátie alebo v najhoršom prípade pád. Lezenie ma baví a som stále vystavovaný strachu o svoj život. Testujem, koľko vydržím, dokedy je strach v poriadku a kedy ma to dostane. Základom je vydržať zimu. Nezdá sa to, ale aj cez leto je človek v chlade. Faktom je, že každých 100 m výškových je -1 °C. Z toho treba odrátať ešte -10 °C, čo je pocitová teplota pod vplyvom vetra. Dnes (6. 3. – pozn. redakcie) som napr. letel z Podkonických pleší skoro až na Chopok a naspäť, nejakých 50 km. Na zemi bolo 10 °C a hore bolo -20 °C. Riadne ma vyfúkalo. Veľmi dôležitá je tiež schopnosť dlhú dobu sa sústrediť. Ak ste hore 5, 6, niekedy aj 10 hodín, stále musíte rozmýšľať, kde bude stúpavý prúd, kde budeme klesať, koľko to potrvá... Je to neustála mozgová činnosť, ktorá človeka dosť vysiľuje.

Ako vyzerá manažment strachu v praxi? Kde je vaša hranica, kedy je strach ešte v poriadku?

koreň.jpgVždy začnem analýzou toho, čo vlastne konkrétna situácia znamená. Keď človek normálne letí, strach neexistuje. Strach začína vtedy, keď sa blíži búrka, keď nemáte kde pristáť, je silný vietor alebo iná kritická situácia, napr. silná  turbulencia. Vtedy sa rozhoduje o tom, koľko človek preletí. 

 

 

Zároveň musíte dobre poznať zákonitosti počasia.

Ak chce človek naozaj dobre letieť, musí do detailov pochopiť procesy a rozumieť, čo sa kedy deje. Je to haluz, lebo v podstate riešime veci, ktoré nie je vidno. Pilot si môže svoje hypotézy overiť len tak, že si dá padák a spustí sa na konkrétnom mieste, v konkrétnom čase. Čo sa týka počasia, lietam už dlho, ale každý rok prídem na niečo nové. (Smiech) Vždy treba sledovať mraky, tlak, aj povrch, lebo to isté miesto v lete nemá tie isté vlastnosti ako na jar či pod snehom, povrch zeme sa  inak prehrieva, takže iné je aj počasie nad ňou.

Ak budeme hovoriť konkrétne, v akej najvyššej výške, najnižšej teplote a najväčšej rýchlosti sa dokážete pohybovať?

Padák letí voči vzduchu od 23 do 60 km/ hod. 40 km je taký normálny voľnobeh. Pokiaľ fúka do chrbta vietor, môžem letieť aj 100 km/hod. a proti vetru aj stáť na mieste. Čo sa týka výšky, najviac som dosiahol asi 5 100 m n. m. v Himalájach a v Európe asi 4 200 m n. m. Vo vzduchu sa rátajú výšky na kilometre. Denne môžete nastúpať 25 – 30 000 m výšky. Je to super, ale dá sa aj viac. (Smiech). Čo sa týka teplôt, napr. v lete je tesne nad stromami aj 18 – 20 °C a hore môže byť okolo 0 °C. Na druhej strane už som letel aj  v pocitových -30 °C. To som strašne premrzol, celý som sa klepal až tak, že som nevidel ostro. Najhoršie na tom sú ruky, ktoré sú nad srdcom, takže mrznú najviac. Môj otec po 40 rokoch lietania na všetkom možnom bol napr. schopný prehŕňať sa holými rukami v pahrebe.

Čo tieto podmienky robia s telom? Musíte sa zotavovať na druhý deň?

Bývam dokazený. Keď je fakt zima a vymrznem, tak sa dobre vyspím v teple a na druhý deň môžem ísť zas. Keď je zima aj v noci počas bivakových preletov, na ktorých niekoľko dní či týždňov prespávam v kopcoch, tak tam už je to masaker. Človek málo spí, málo je a premrzne. Síce sa už potom teším domov, ale videl som krásne veci. 

Do histórie adrenalínového športu ste sa zapísali už viackrát. Poďme najprv k vystúpeniu na a zleteniu z hory v Antarktíde (Wild spur – 1 057 m), ktoré ste absolvovali s horolezcom Michalom Sabovčíkom ako prví na svete koncom roka 2017. Čo vás priviedlo k rozhodnutiu urobiť niečo podobné?

screenshot.5866.jpgV zime sa nedá dobre a ďaleko lietať, takže som začal liezť. Zo schádzania ma zase boleli nohy. Tak som si hovoril, čo som to za paraglajdistu, keď musím z kopcov zliezať. Začali sme to riešiť s mojím kamošom zo strednej, ktorý ma priviedol k lezeniu. Jeden môj kamarát mi potom povedal, aby som zašiel za Mišom Sabovčíkom, lebo on začal lietať a ja liezť, tak by sme to mohli spojiť. Išiel som za ním a on súhlasil. Začali sme trénovať v Tatrách, hoci na Slovensku je to dosť ojedinelé, nie sú na to dobré podmienky na rozdiel od Álp. Fúziou našich spoločných snov vznikol projekt Seven Virgin Summits – teda vylezenie siedmych  panenských vrchov či stien na svete a ich zletenie.

Neobjavený kopec ste pomenovali po svojom otcovi.

Kopec meno mal, ale horolezecká cesta vždy nesie nejaké špeciálne meno. Túto cestu sme venovali môjmu ocinovi na pamiatku, ktorý ma k lietaniu priviedol a počas našej expedície práve bojoval s chorobou o svoj život.

V Seven Virgin Summits chcete pokračovať. Kam sa chystáte najbližšie?

Najbližšie nás čaká Grónsko. Momentálne sme vo finále príprav, už len zohnať peniaze. (Smiech) Vzhľadom na to, že nám Antarktída vyšla, do Grónska už ideme nadopovaní vedomosťami a máme so sebou aj špičkových lezcov, takže chceme zdolať niečo náročnejšie. Formát ostáva rovnaký – hľadáme panenský kopec, vylezieme a zletíme ho dolu. Ja sa toho trošku obávam, lebo som najslabší lezec zo všetkých,  ale uvidíme, čo to prinesie. Opäť pôjdeme plachetnicou, v grónskych fjordoch je to asi najjednoduchší spôsob dopravy. Aktuálne zbierame financie od podporovateľov, ktorým sa páči náš projekt: https://www.startovac.cz/projekty/seven-virgin-summits-part-two-greenland/ 

Na Antarktíde ste sa tiež prepravovali na plachetnici. V jednom rozhovore ste spomínali, že ste to prežili dosť dramaticky, takmer celý čas v morskej chorobe. Dá sa na to nejako pripraviť?

Ja som počul fámy, že treba piť. (Smiech). Na Antarktíde som to podcenil, takže si 12 dní nepamätám nie preto, že by som bol opitý, ale preto, že som bol celkom odstavený, ležal som v podpalubí a vracal. Po šiestich dňoch vystúpiť, sedem hodín makať a potom letieť dolu, to bol iný športový výkon! Mnohí si myslia, že lietanie vás na tieto situácie pripraví, ale loď je špecifická. Problém je, že to, čo vidíte, vám nesedí  s tým, čo sa hýbe. Zvislá stena zrazu nie je zvislá. To ma dostalo. Starí morskí vlci hovoria, že sa treba dobre opiť, pretože sa vám hlava krúti z opitosti a tým sa to vynuluje. (Smiech)

Neviem, vyskúšam, uvidím.

Ďalším vaším rekordom je najdlhší prelet ponad Himaláje v Nepále – až 151 km. Môžete nám trochu opísať tento neuveriteľný zážitok?

V8211118.MP4.00_00_07_36.Still003.jpgJa som do Himalájí išiel s tým, že idem bivakovo lietať. Mal som dopredu málo informácií o možnostiach lietania v Himalájach, pretože keď v Nepále odletíte 50 km, tak autom naspäť je to 100. Nie sú tam cesty ako u nás. Ste radi, ak je vaša priemerná rýchlosť 15 – 20 km/hod. a prídete do cieľa a nepadnete do prvej úžľabiny, kde nedávno zhorel autobus so štyridsiatimi pasažiermi. Ja som bol vybavený na to, aby som tam, kam dopadnem, prežil. Mal som vodu, solár, baterky, sušené jedlo. Letel som s tým, že som nevedel, že sa taká vzdialenosť dá preletieť. Respektíve, ešte ju nikto nepreletel, pretože si na to nikto netrúfol. Letel som, koľko to šlo, potom pristál a zistil som, že to bol rekord. Bol to zaujímavý míľnik, z ktorého som bol vlastne prekvapený. Rok na to som preletel ešte o 2 km viac, potom ma predbehol jeden „Frantík“ o 4 km. Mám tam ešte dlžoby. Nechcem však stále chodiť na to isté miesto.

Viem, že sa vám tento rok splní ďalší sen a dostanete sa na preteky Red Bull X-Alps. Čím sú tieto preteky také výnimočné?

Čo sa týka technickej stránky, nič viac neexistuje. Sú to prvé preteky, ktoré prišli s kombináciou hike & fly a zároveň najťažšie, najdlhšie a najprestížnejšie preteky, aké v tejto disciplíne existujú. Za dva týždne musíte prekonať vzdialenosť okolo 1 100 km vzdušnou čiarou cez hory, niekoľkokrát cez hlavný hrebeň Álp až do Monaka. Minulý rok to bolo celkovo 2 200 km, čo je vzdialenosť približne ako z Paríža do Moskvy. Takže veľmi som o ňom sníval a tento rok sa mi to konečne podarilo, celý vesmír sa spojil.

Niekde ste spomínali, že vašou motiváciou je ukazovať svetu, že aj na Slovensku sú špičkoví športovci. Stretávate na týchto súťažiach aj iných slovenských letcov alebo ste najčastejšie sám?

koreň 2.jpgBivakových letcov je na Slovensku asi päť, v kategórii hike & fly sme boli traja, tí dvaja prestali pretekať a teraz sú mojimi „supportermi“ na pretekoch – balia mi jedlo, nosia mi ho, pomáhajú s plánovaním. Na Slovensku mám tú výhodu, že možno nie som svetová trieda, ale som jediný. (Smiech)

Vo všeobecnosti je nás málo, lebo je to aj veľmi finančne náročné. Efekt je neskutočný, každý deň človek zažíva iné dobrodružstvo. Verím, že sa to rozbehne ako pri Saganovi, po ktorého úspechoch všetci začali bicyklovať. (Smiech)

Keď hovoríme o financiách, čím si privyrábate alebo je záujem sponzorov dostatočný?

Oficiálne som neúspešný študent a úspešne nezamestnaný. (Smiech) Rozhodol som sa, že mojou cestou je šport. Keď sponzori vidia, že ma to baví, že idem na preteky, aj keď nemám peniaze, spím v aute, umývam sa v potoku, atď., cítia, že to robím naplno a ochotnejšie mi pomôžu. Takže ďakujem ľuďom, ktorí ma podporujú a vďaka ktorým nemám problém.

Venujete sa aj tandemovým letom s klientmi. Je paraglajding pre každého?

Dôležité je nechytiť infarkt. Vo všeobecnosti človek, ktorý má do 130 kg, dokáže sa hýbať, dokáže vyjsť na kopec 300 – 400 m a vyniesť tam 10 kg batoh, môže robiť paraglajding. Je to najdostupnejší, najlacnejší šport, čo sa týka letectva.

O svojich zážitkoch píšete aj na svojom blogu v slovenskom aj v anglickom jazyku. Spomínate napr., ako sa vám do padáka zamotal jedovatý had alebo ako ste niekoľko dní ostali uväznený v horách počas silnej búrky. Ste zrejme jedným z tých ľudí, ktorí sa práve v nebezpečných situáciách cítia najviac živí. 

Ani toho hada, ani uviaznutie v daždi som nikdy extrémne nehľadal, ale oni si ma našli. (Smiech) Musím povedať, že mesto, kde je teplá sprcha, posteľ a voňavé vypraté veci je fajn, ale hory sú to, čo robia môj život zaujímavým. Keď vystúpite z komfortnej zóny, tak ten strach, nepohodlie a zároveň šťastie z prekonávania strachu a výziev, to je to, čo si človek zapamätá navždy.

Juraj sa aj s Michalom Sabovčíkom a ďalšími aktuálne chystá na expedíciu do Grónska, ktorá bude pokračovaním Seven Virgin Summits. Podporiť chalanov môžete tu: https://www.startovac.cz/projekty/seven-virgin-summits-part-two-greenland/ 

-eh-

FOTO: Archív Koreň


 
 


Úvodná stránka