Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Prehľad správ

Milota Sidorová: „Fungujúce mesto potrebuje reguláciu.“Vytlačiť
 

Dobré mesto tvoria dobré verejné priestory a dobré vzťahy. Ako ich dosiahnuť, hovorí v rozhovore Milota Sidorová, odborníčka na verejné priestory. Vo svojej profesii hľadá priesečníky spoločných  záujmov medzi rôznorodými aktérmi tak, aby vznikali aj na Slovensku spravodlivejšie, transparentnejšie a menej konfliktné mestá.

Venujete sa verejným priestorom v mestách. Ako spoznáme dobrý a fungujúci verejný priestor?

milota sidorová.jpgDobrý verejný priestor je ten, v ktorom sú ľudia, a ktorý zodpovedá ich potrebám. Ľudia sú v ňom aktívni, čiže nevykonávajú len presun, ale často sa zastavia, s niekým sa stretnú, nakupujú, trávia tam čas, jednoducho, žijú tam svoje životy. Takýto priestor je bezpečný a ľudia sa v ňom cítia dobre. Ako hovorí slávna americká urbanistka Jane Jacobs, život priťahuje život. Tam, kde sú ľudia, tam chcete byť aj vy. Ľudia si navyše vyberajú priestor, v ktorom sa cítia dobre. Musí teda byť nielen bezpečný, ale aj krásny. Musí byť dostatočne otvorený, nesmú všade stáť prekážky – ako zaparkované autá, nesmú tam byť preplnené odpadkové koše, stopy zanedbanosti. Musia tam byť stromy, na ktoré ľudia reagujú veľmi pozitívne, musí tam byť jasný priehľad niekam do mesta, ideálne na historické budovy, ktoré ľudia milujú taktiež. Vo výskume MIT ľudia reagovali na anonymné fotky 150 miest sveta a vyberali tie, ktoré sa im páčia, alebo naopak, nepáčia. Medzi fotkami bola aj Bratislava, ktorá dopadla ako depresívna, nudná a nebezpečná a naopak, vyhral Washington. Washington, to sú obrovské uličné bulváre, vysoké stromy a priehľady na nejakú historickú budovu. Čiže takto zhruba vyzerá dobrý verejný priestor, ktorý milujú ľudia.

V ktorých mestách to podľa vás funguje na výbornú a čo sa od nich môžeme naučiť? Máme také mestá aj na Slovensku?

Každé naše historické mesto má dobrý základ. Zvyčajne má dobrú, ľudskú mierku, zaujímavé uličky zatočené spôsobom, že vyvolávajú prekvapenie a zvedavosť, kam pokračujú. Problém je ten, že každé z týchto miest sme zaniesli neriadenými nánosmi dopravy, autami, reklamou, rôznorodými fasádami budov a harmónia, ktorá tam pôvodne bola, sa postupne rozbila. Musíme to opäť vyvážiť. Regulácie sú jednou z foriem, ako to efektívne dosiahnuť.

S dobrým mestom súvisia aj dobré vzťahy. Ako ich môžeme v meste pozitívne formovať?

Ako komunikuje vedenie mesta, tak komunikujú ľudia. Keď poslanci a primátor spolu bojujú, táto negatívna energia sa výrazne prenáša na ľudí. Druhá vec je, že na Slovensku žijeme v postkomunistickej dobe a za čias socializmu sa nerobili skupinové aktivity, pokiaľ nespadali do rámca režimu. Ľudia sa preto nenaučili stretávať sa, komunikovať, tráviť spolu čas a angažovať sa vo veciach verejných. Tretím rozhodujúcim faktorom je v súčasnosti kapitalizmus, ktorého základom je jednotlivec, ktorý kupuje a konzumuje a nemyslí na to, čo by presahovalo jeho konzumáciu. Toto všetko sa dá postupne meniť, ak vedenie začne spolu komunikovať a robiť procesy, aby ľudí viac zapájalo. Napríklad, ak sa robí nejaká rekonštrukcia, jej súčasťou musí byť rozpočet na aktivity s verejnosťou – dotazníky, pocitové mapy, susedské oslavy, uličné slávnosti a pod. Jednoducho, aby si ľudia zvykli, že sa o nich niekto zaujíma, že sa ich niečo pýta a oni majú pocit angažovanosti a zdieľania. Keď to prenesiem na sídlisko Sekier, kde sa podieľame na projekte revitalizácie budovy bývalého gymnázia, tak už teraz musí kraj a mesto robiť na tom, aby sa aktivity v zrekonštruovanej telocvični rozbehli. Aby boli ľudia súčasťou procesu. Pretože v živote je to tak, že aj z najlepšej prednášky si pamätáte len to, čo ste sami povedali.

Pokiaľ ľudia nebudú súčasťou diania, nebude im na tej škole záležať. Zároveň je to môj apel na ľudí, aby nečakali, že si niečo vypýtajú a potom to za nich nejaký zástupca vybaví, to je ilúzia a takto demokracia nefunguje. Musia sa o to sami aktívne pričiniť. My sme napr. v rámci procesu komunikovali s množstvom žien, ktorým nevyhovuje život na Sekieri a sú ochotné samy prispieť k tomu, aby sa to zmenilo. To sú prví ľudia, na ktorých by sme sa mali obrátiť, dať im v rámci budovy nejakú miestnosť, kde by mohli mať svoje aktivity, niečo tam robiť. Ide o to, že ľudia prinesú nové nápady, ďalších ľudí a zároveň rozšíria dobré správy o tom, čo sa tam deje. Čo by prichádzalo do úvahy, sú rôzne záujmové kluby, susedské barbecue.

Veď aj my, keď sme prišli na prvé stretnutie s obyvateľmi, prišlo ich tam veľmi veľa, vyzeralo to ako festival, a pritom sme riešili pomerne technické veci. Okolo bolo množstvo mládeže, ktorá tam štandardne vysedávala a nemala kam ísť. Prečo by mali sedieť v kúte, keď im môžeme dať nejakú miestnosť, klubovňu, kaviareň? Pokojne môžu ísť spoločne opravovať ihrisko, ktoré tam je. Prišla napríklad pani, ktorá mala záujem robiť kurzy cvičenia pre seniorov, a toto je extrémne hodnotná aktivita, ktorú treba len podchytiť. Ľudia sú hladní po dobrých susedských slávnostiach a aktivitách a nestačí im len byt, auto a televízia, oni potrebujú byť spolu a zmysluplne tráviť svoj čas.

V meste sú dôležité kompromisy. Úplne bežne sa totiž stáva, že jeden občan chce mať pred domom stromy a druhý nie, jeden chce parkovať, druhý parkovisko nechce, starší ľudia nechcú ihriská pod oknami a mladší áno. Ako v meste hľadať kompromisy? Môžu byť na jednej ploche všetci spokojní?

washington.jpgAsi nie, ale mesto je prirodzene miestom, kde sa dejú rôzne situácie a vznikajú konflikty. Konflikt nie je a priori zlá vec. Treba ho len prijať a uvedomiť si, na základe akého procesu a debaty sme prišli na jeho riešenie. Na konci každého konfliktu je nevyhnutné prijať rozhodnutie, ktoré vychádza z odbornosti. Ľudia prostredníctvom participatívnych procesov formulujú svoje požiadavky a potreby, ale nehovoria, ako by mala vyzerať ulica, kde čo nakresliť. Keby o meste rozhodovali len ľudia alebo zástupcovia, ktorí sa riadia iba ľuďmi, tak vám garantujem, že všetky stromy padnú, všade budú parkoviská a skončíme v jednom obrovskom neregulovanom chaose s ohromným znečistením, pretože ľudia sa na ničom nedohodnú. Toto sa volá populizmus a snažíme sa mu plánovaním predísť. Plánovať mesto znamená regulovať ho. Nemôžete dovoliť všetkým všetko, pretože to skončí katastrofou a ľudia vám z mesta odídu.

Regulácia je odborné rozhodnutie o tom, ako bude priestor vyzerať. Regulácia do mesta tiež prináša ekonomický zisk, nato sa u nás na Slovensku zabúda. Napr. parkovacia politika do mesta prináša tak chýbajúce zdroje na údržbu, či rozširovanie verejnej infraštruktúry. Slováci sú napr. nadmerne závislí na svojich autách, ktoré štatisticky takmer nezvládajú splácať, takže keby nastala ľahšia kríza, veľa ľudí by nevedelo splácať svoje hypotéky a prišli by o byty aj o autá. Hoci na Slovensku rastú platy, rastie aj zadlženosť. Keď sa pozriete na väčšinu miest, autá zadarmo parkujú všade, dokonca na chodníkoch, trávnikoch a námestiach. Toto nie je normálny stav, musíme to zvrátiť.

obchodna-ulica-clanokW.jpgStromy potrebujeme, pretože klimatickú zmenu už môžeme cítiť aj vo Zvolene. Je čoraz suchšie, menej prší, je menej snehu. Potrebujeme niečo robiť, pretože teplota bude narastať a s teplotou štatisticky narastá aj kriminalita v meste. Napríklad v Chicagu zistili, že najviac trestných činov majú medzi aprílom a júlom, keď je najteplejšie, ľudia sa tlačia vo svojich bytoch, chýba tam zeleň. Američania majú doma zbrane a často sa tam strieľa. Potrebujeme preto v mestách viac vzrastlej zelene, teda stromov. Takže, aby sme sa vrátili naspäť, musíme v meste hľadať kompromisy, ale na konci dňa rozhodne odborník s podporou politika.

Otvorili ste veľa tém, ktorým sa chcem neskôr venovať, ale ešte jedna otázka na vzťahy medzi jednotlivými subjektmi. Dôležitými hráčmi v meste sú investori, developeri, na ktorých ľudia často nadávajú. Čo môžeme robiť, aby sme ich smerovali k projektom a rozhodnutiam, ktoré budú dobré aj pre nich, aj pre mesto a jeho ľudí?

Mesto musí mať víziu, vedieť, čo chce. Napríklad, Zvolen môže byť mestom mladých ľudí, zelené mesto, ekologicky orientované. Tomu podliehajú princípy kultúrneho vývoja, biznisu, výstavby... Developer musí mať regulácie a pravidlá, a to neznamená len územný plán, ale aj rôzne iné regulácie, napr. čo sa týka výšky budov, ich podoby atď.  Mesto musí byť na investora pripravené. U nás počas krízy zastala regulácia, takže všetko končí pri stavebnom zákone a územnom pláne a čo je navyše, investori nerešpektujú. Ak má však mesto a primátor manuál verejných priestorov, stratégiu rozvoja verejných priestorov a pod., developer sa musí správať tak, ako chce mesto, lebo ono je zodpovedné.

Developer z projektu odíde do dvoch rokov, potom čo získal svoju maržu, ale mestu ten projekt ostáva na dlhé desaťročia na krku. Ak je projekt nízkej kvality a problematický, tak sa stáva súčasťou dedičstva mesta. Preto by mestá mali byť oveľa sebavedomejšie vo vzťahu k investorom. V Prahe majú napr. Inštitút plánovania rozvoja, ktorý povedal, že v meste potrebujú niečo viac ako len zákony. Tak vznikli manuály verejných priestorov, napr. koncepcia pražských brehov, pretože tie sú pre nich tie najcennejšie verejné priestory, a preto sú prísne regulované. Viedeň je ako mesto prísne regulované a slúži to k tomu, aby zachovali vysokú kvalitu. Úradníci môžu na základe týchto dokumentov požadovať nadštandardné veci a aj to robia. Mesto preto potrebuje, aby tí najlepší ľudia robili preň, a musí do nich investovať. Potom potrebuje manuály, o ktoré sa títo ľudia môžu oprieť. Takýto manuál už má aj Prešov, tak prečo nie Zvolen?

Ľudia vo Zvolene považujú za jeden z najväčších problémov nedostatok parkovacích miest a požadujú od samosprávy ich budovanie.  Je to cesta?

_MG_1410.jpgTreba sa vrátiť do obdobia nášho detstva a položiť si otázku, koľko áut sme mali, ako sme sa pohybovali a aké je dnes naše zdravie? My si stále neuvedomujeme, že sme v nadštandardnom, excesívnom používaní áut a musíme prijať fakt, že auto neprispieva k dobrému rozvoju mesta, ani tomu finančnému. Máte parkovanie vo Zvolene spoplatnené? Ak áno, stačí táto suma na to, aby ste ľuďom mohli poskytnúť adekvátnu náhradu vo forme kvalitnej MHD, kvalitných cyklo a peších trás. Treba si jasne povedať, že ľudia neplatia dostatočne na to, aby mesto mohlo z týchto financií niečo budovať. V žiadnom štáte sveta nie je parkovanie ústavným právom. Mesto nie je zodpovedné za to, že ľudia majú veľa áut a nemajú ich kde parkovať. Takže, ak chceme zlepšovať dopravu, musíme ako jedno z dôležitých opatrení zaviesť spoplatnené parkovanie. Ak má niekto 50-tisíc eur na auto, prečo by nemal dve eurá na parkovanie? Tu už hovoríme o kultúre národa a kultúre človeka.

Ale asi najväčším problémom dopravy je znečistenie ovzdušia. Znečistený vzduch svetová zdravotnícka organizácia označila za najväčšieho vraha ľudí. Najväčším producentom znečistenia sú automobily. Len nedávno vyšla štúdia, ktorá skúma vplyv znečisteného ovzdušia a zistila, že práve to má na svedomí nielen rakovinu, ale i mentálne poruchy. Nevnímame to, lebo sa o tom nehovorí. Aj v Bratislave teraz zisťujeme, koľko znečistenia nám spôsobujú autá. Nedávno sme testovali Mickiewiczovu ulicu, ktorá je takmer v centre, má asi 350 m a využíva sa na tranzitnú dopravu. Dochádza tam k neustálym zápcham, preto sme sa rozhodli toto analyzovať i dátovo. Počas sčítania sme zistili, že za hodinu prejde touto ulicou 700 áut, to je asi 12 áut za minútu. Spravili sme prepočet, koľko taká doprava vyprodukuje oxidu uhličitého. Vyšlo to 32 kg CO2 za hodinu. Aby sme si to vedeli lepšie predstaviť, dospelý strom za celý rok spotrebuje 21 kg CO2. Čiže Mickiewiczova ulica vytvorí za hodinu viac CO2 než stačí jeden strom spracovať za rok. A to sme ešte nezisťovali siričitany, dusičnany. Mne z týchto čísel prišlo zle, keď som si uvedomila, čo vlastne dýchame. Takže, ak si chceme robiť kolektívne zle, jazdime všade autami.

Čo s tým môžeme urobiť?

Nedávno Londýn zaviedol mýto pre staré autá, ktoré vstupujú do centra mesta. Je to približne 25 eur za jeden vstup. Toto je nevyhnutná budúcnosť. EÚ zavádza regulácie a formuje dotačné programy tak, aby sme si uchovali prostredie, ktoré je vystavené klimatickej zmene. V budúcnosti budú energie výrazne drahšie a ak regulácia nepríde teraz, ak nezracionalizujeme svoj životný štýl a nepripravíme naň i naše mestá, budeme mať veľký problém. Našou úlohou je budovať kvalitnú verejnú dopravu. Toto súvisí aj s bývaním a rozvojom predmestí. Ľudia sa začínajú vracať z okrajových častí či prímestských častí späť do miest, pretože si v skutočnosti život v rodinnom dome nestíhajú užiť – trávia ho na cestách a v zápchach. Nestojí to za ten čas, znečistenie a stres... Môj známy, Slovák, ktorý žije v Londýne, povedal, že mu neskutočne odľahlo, keď predal auto. V Londýne je tak nákladné mať auto, že sa ho neoplatí mať. Aj u nás budú všetky ceny rásť a ľudia vo Zvolene nebudú zarábať toľko, aby bolo udržateľné mať auto na všetky pohyby rodiny. Ja som z rodiny piatich detí a my sme auto mali najčastejšie v garáži a išli ním len raz za čas. Otec nás naučil chodiť pešo, na bicykli, MHD a my sme všetci prežili. Ani ja dnes nemám a nechcem auto. Radšej bývam v kvalitne vybavenej štvrti, aby som sa nemusela presúvať. Podobne aj moji súrodenci.

Už sme trochu hovorili o klíme, teraz konkrétne k stromom. Aj vo Zvolene máme problém, že chceme sadiť stromy, ale nemáme kde. Pozemky buď patria niekomu inému, alebo sú popretkávané sieťami, do ktorých nie je možné sadiť. Bez stromov však neprežijeme. Čo s tým?

lublana.jpgTu nie je iná cesta, ako sa po vzore Ľubľany, Prahy či Viedne začať baviť s majiteľmi jednotlivých sietí a nájsť spôsob, ako všetku túto infraštruktúru presunúť na jednu plochu a zvyšok nechať pre stromy. Bez toho sa nepohnete. Toto musí byť spoločný cieľ primátorky a poslancov. Napríklad v Ľubľane voľné kladenie potrubí mestských podnikov zabraňovalo efektívnej rekonštrukcii ulíc, ktoré boli príliš časté, mimoriadne zaťažovali mestský rozpočet, miestne obchody, kvôli častým rekonštrukciám prichádzali o zákazníkov a tento chaos zabraňoval sadiť stromy do ulice. Riaditeľom mestských podnikov vyhovovalo veci robiť tak ako vždy. V Ľubľane má viceprimátor silnú autoritu, takže spolu s vedením nariadil jednotlivým podnikom robiť to, čo chce mesto – a to bola vízia zelenej Ľubľany roku 2025. V tomto je ale kľúčové spojenie poslancov a primátora a silnom mandáte hlavného architekta. Takto dokážu spoločne donútiť jednotlivé podniky robiť to, čo je správne.

Ako bude klimatická zmena konkrétne vplývať na naše mestá?

Uvediem príklad. V Malackách aktuálne pracujem na projekte výstavby jednej štvrte. Do tímu sme si zavolali aj klimatológa, aby sme mesto naprojektovali pre budúcnosť. Zistili sme, že o 15 – 20 rokov nebude sneh, z krajiny a mesta bude miznúť voda. Už teraz sa tam posledná voda z Karpát objavuje v apríli. Rieka Morava, ktorá tam je, má už teraz v lete len 60 cm. Zomierajú tam ryby, množia sa sinice, alarmujúca je strata biodiverzity. Voda sa bude z krajiny čoraz rýchlejšie strácať, to pocítite aj vo Zvolene. Bude suchšie, menej odolné stromy budú umierať, takže bude nevyhnutné meniť ich za odolnejšie druhy. Budú dlhšie obdobia sucha, teplých dní aj nocí, čo je problém pre zdravie. Ak si srdce neoddýchne ani v noci, je to problém pre starých ľudí, ale aj deti. Zrážky budú mať podobu náhlych prívalových dažďov. Takže sa musíme zamyslieť, čo s vodou, aby neunikala z prostredia.

V Malackách sme si teda povedali, že zrážková voda je pre nás ten najhodnotnejší zdroj. Takže priestory medzi domami, námestie sme začali projektovať ako zelené územie, akýsi polder, jazero, ktoré občas zachytí vodu a tým pádom voda ostáva v území, postupne sa odparuje, môžeme ňou zalievať zeleň, môže nám slúžiť na rekreáciu. Nechceme, aby voda odtekala dolu kanálom, pretože to, okrem iného, stojí nemalé peniaze. Odtečenie kubíka zrážkovej vody stojí ľudí v Bratislave viac ako 1 euro. Do budúcna sa musíme snažiť viac budovať priepustné plochy a zádržné opatrenia, aby voda v meste ostávala. Na toto má aj Zvolen veľmi dobré predispozície. V domoch môžete budovať zelené strechy, koreňové čističky, používať vodu na splachovanie a pod.

Prvá vec, čo sa opýta primátor, je, kde na to zobrať peniaze? Sú to drahé opatrenia.

Áno, ale hovoríme o prioritách Európskej únie, na ktoré sú dotácie.

Hovoríme o tom, čo by mohlo robiť mesto. Ako ale vtiahnuť do diania v meste aj občanov?

DSC_1682.JPGRôzne, drobnými aktivitami, susedskými trhmi, festivalmi, budovaním komunitných centier... Ľudia sa na malých projektoch naučia robiť veľké projekty. Mesto napríklad môže robiť diskusie, prechádzky mestom, historické prechádzky, aby ľudia viac spoznali miesta, kde žijú a aby sa o ne zaujímali. Pri každom projekte je dôležité ho komunikovať, potom ľudia vidia výsledok a vedia si to spojiť, sú súčasťou projektu. Treba však vydržať, nenechať sa odradiť počiatočným nezáujmom.

Ako sme už spomínali, spolu so združením PUNKT participujete na projekte revitalizácie budovy bývalého gymnázia na Okružnej. V akom bode sa aktuálne nachádza projekt?

Na začiatku sme mali len schátranú budovu a nevedeli, čo s ňou. Začali sme prieskumom potrieb, zistili sme, čo by tam mohlo byť, našli sme ľudí, ktorí sú ochotní čakať dva, tri roky, kým tam začnú pôsobiť... Čiže máme podchytený obsah budovy a ľudí, ktorí tam chcú niečo robiť. To je kľúčové.  Urobili sme varianty, ako by budúca náplň budovy mohla vyzerať; napríklad či to bude niečo monotematické ako seniorské centrum. To je pre nás plán C, lebo sídlisko Sekier je mladé, rodiny nemajú kam chodiť, postávajú pred budovou a pre mňa by sa rovnalo zločinu nepustiť ich dnu. Prečo si urobiť takúto ľahkú cestu a dať budovu len seniorom? Budova musí byť preto multifunkčná. Či už sa to doplní zdravotníckym centrom, obchodmi, ktoré svojim vyšším nájmom pokryjú napr. komunitné centrum či iné nekomerčné priestory. Máme tam telocvičňu, ktorá je teraz srdcom priestoru. Aktuálne sme vo fáze, keď sociálni inovátori (organizácia) preverujú finančné a organizačné možnosti jednotlivých záujemcov o priestor. Sociálni inovátori nepreferujú komerčné projekty, takže nehrozí, že by tam bolo ďalšie Tesco, na to by sa ani nedalo získať financovanie. Čiže z tohto všetkého nám vyjde nejaký variant riešenia budovy, o ktorom bude hlasovať zastupiteľstvo kraja. Potom nastúpi architektonická súťaž. Následne fundraising, získanie úveru. No a potom konečne realizácia.

Jednou z ďalších vecí, ktorá ľuďom vo Zvolene vadí, je komplikované spolunažívanie so skupinami sociálne vylúčených občanov, ktorí často znečisťujú verejné priestory a narúšajú verejný poriadok. Na druhej strane, aj oni majú rovnaké práva obývať tento verejný priestor. Čo sa s tým dá urobiť?

bezdomovci 1.jpgPrvá vec je komunikácia a druhá prístup. Je veľmi ľahké niekoho onálepkovať a spraviť z neho nepriateľa, až to môže zájsť tak ďaleko, že niekto zabije bezdomovca na ulici a stane sa to normálnym. Môžete ísť vo Zvolene aj touto cestou a tie tendencie tu cítiť. To je nebezpečné. Druhá vec, pozrime sa na to štatisticky – dnes sú ceny bývania verzus zadlženosť, verzus stabilita ekonomického príjmu také, že bezdomovcami sa dnes stávajú aj rodiny alebo mamy samoživiteľky, ktoré opustí partner. Nestavajme sa do pozície ja verzus oni, lebo aj vám sa môže kedykoľvek stať, že skončíte ako bezdomovec. Zvolen nie je najbohatšie mesto na svete, ani nemá najbohatších obyvateľov. Z pohľadu mesta to treba riešiť pragmaticky a podporovať sociálnu starostlivosť a služby. Musíte mať sociálnu politiku a vybavenie ako útulky, denné stacionáre, terénnych sociálnych pracovníkov...

Problém nevyriešite tak, že týchto ľudí vykopnete z námestia či ulice, vtedy majú tendenciu sa združovať na vlakových staniciach, vo vnútroblokoch, parkoch, a to je pri stretnutí ľudí oveľa horšie. Pre nás všetkých je lepšie, keď sú bezdomovci na ulici, kde si môžu zarobiť a kde sú pod lepšou sociálnou kontrolou. Treba jednoducho dotovať sociálne opatrenia. A potom závisí od mesta, ako ďaleko chce ísť.

Máme príklad z New Yorku, kde majú tzv. komisárov, medzi ktorými je aj špecialista na bezdomovectvo. Aj Matúš Vallo, primátor v Bratislave, má splnomocnenca pre bezdomovectvo. Bezdomovectvo je odvrátená stránka dostupného bývania, v budúcnosti toho bude čoraz viac a treba to riešiť už dnes. Máme tu príklad z Brna, projekt Housing first (Najskôr bývanie), ktorý teraz skúšame v bratislavskej Novej Cvernovke. Ten hovorí o tom, že bezdomovcom sa veľmi ťažko vracia do spoločnosti. Hneď ako ste na ulici, mení sa vám mentálne nastavenie, priority, už nemáte kapacitu myslieť na to, že by ste si mali nájsť zamestnanie, pretože myslíte len na to, aby vás niekto nenapadol, aby ste sa dostali do tepla, mali čo jesť, jednoducho, aby ste prežili, meníte sa na také zviera.

Keď ste dlho chudobný, hladný, nie ste v bezpečí, chýba vám súkromie, neustále vám stúpa úroveň stresu, stresových hormónov a začínajú mentálne poruchy. Prvá vec, ktorá vám čo najskôr pomôže vrátiť sa do života, je, že máte bezpečné miesto, domov. Poslať niekoho na ulicu a po piatich rokoch ho dostať späť je preto veľmi náročné. Bezdomovectvo sa najľahšie rieši tak, že sa mu predchádza. Riešia to napríklad nájomné byty, udržateľné bývanie. Podľa výsledkov z Brna 48 rodín z  50 umiestnených napokon dokázalo splácať nájom. Môžeme skúsiť využiť prázdne budovy a ich majiteľov vyššie zdaniť. Potom majú majitelia oveľa vyššiu motiváciu budovy opravovať a mať v nich nájomcov. Pre mesto je to vždy dobre.

Nachádzame sa v Bratislave, neďaleko Námestia slobody, ktoré sa aktuálne rekonštruuje podobne ako veľa iných priestorov v Bratislave. Čím to je, že sa verejný priestor v Bratislave darí meniť?

Je to v prvom rade dobrým primátorom a konzistentným zastupiteľstvom, ktorí naštartovali pilotné projekty, dokončujú staré a idú. Majú za sebou len 100 dní, ale za tých 100 dní sme už prežili opravy veľkých cestných komunikácií a mostov, a Bratislava neskolabovala, dokonca sme urobili pilotný projekt bus pruhov, ktoré nám ostanú. Bolo to dobre odkomunikované, nie sú tu väčšie výčitky a vedenie sa chystá na ďalší veľký projekt – zmenu parkovacej politiky. Tešíme sa na to!

Okrem iného sa vo svojej práci venujete rodovo citlivému plánovaniu miest, čo je veľmi zaujímavé. Čím sú mestá vo všeobecnosti napr. nepriateľské voči mužom a čím voči ženám?

Už napríklad mobilitou. Štatisticky v celej EÚ vychádza, že keď má rodina jedno auto, väčšinou si ho berie muž do práce a na ženu ostáva dieťa, doprava MHD a pešo. Mobilita nie je rovnoprávna. Lenže cieľom nie je mať dve autá, ale zvýšiť kvalitu priestoru, po ktorom sa žena pohybuje. Žena po meste chodí ako pavúk – domov, škôlka, škola, práca, nakúpiť, vybaviť. Zatiaľ čo muž, alebo človek, ktorý sa nestará v prvom rade o rodinu, to má, že práca, niečo nakúpiť a domov. To je omnoho ľahšia trajektória, ktorú navyše vykonáva autom. Zatiaľ čo žena na vlastnej koži spoznáva kvalitu chodníkov, peších priechodov, ktorými sa pohybuje aspoň viac ako polovica obyvateľstva. Začnime sa preto reálne pozerať na to, kto využíva verejný priestor.

Druhá vec je fakt, že aj na diskusie o Sekieri prišli hlavne ženy na materskej, ktoré chcú robiť niečo pre komunitu. Muži robia niečo užitočné v práci a ženy, hoci nezarábajú, sú ochotné robiť ešte niečo extra a zadarmo pre komunitu. A pozor, teraz nehovorím, že by ženy mali robiť niečo zadarmo. Treba ich záujem len pozitívne využiť, dať im priestor realizovať sa, nech môžu robiť to, čo chcú. Takže buď im na Sekieri dať zadarmo priestor, alebo ich rovno zamestnať ako projektové manažérky. Iné príklady rodovo nepriateľských miest sú napr. ihriská. Zistilo sa, že ak ihrisko pre deti oplotíme, dievčatá sa tam prestanú hrať. Zrazu vidia bariéru, ktorú je ťažké prekonať a trvá im dlhšie, kým sa osmelia. Alebo ešte jeden príklad – všimnite si, že na väčšine verejných toaliet sú prebaľovacie pulty len na ženských toaletách. Takže ak je s dieťaťom muž, má problém, kde dieťa prebaliť. Toto sú všetko drobnosti, ktoré sa pritom dajú zmeniť.

-eh-

FOTO: Milota Sidorová (autor Martina Juríčková)


 
 


Úvodná stránka